titlik maly ale dobry
obr obr
obr
Hľadaj:
svätí
Alfonz Mária de Liguori
Klement Mária Hofbauer
Gérard Majella
Ján Nepomucen Neumann
blahoslavení
Gašpar Stanggassinger
Január Mária Sarnelli
Peter Donders
Franciscus Xaverius
Seelos
Mykola Čarneckyj
Zynovij Kovalyk
Vasyl Velyckovskyj
Metod Dominik Trčka
Ivan Ziatyk
osobnosti
Bernard Lubienski
Marcel Van
Ivan Nahirnyj
Ján Ivan Mastiliak

bl. Metod Dominik Trčka

/viceprovincia Michalovce/

* 6. júl 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí
+ 23. marec 1959 Leopoldov - väznica

beatifikovaný 4.11.2001

http://trcka.nfo.sk
      Manželia Tomáš a Františka Trčkovci boli katolíkmi rímskeho obradu. Viere v Boha a láske ku sv. Cirkvi ich naučili ich rodičia, a to isté aj oni vštepovali svojim siedmym deťom už od malička. Snažili sa vychovávať ich ako najlepšie vedeli, obetujúc im všetko čo mohli, predovšetkým voľný čas. Dňa 6. júla 1886 sa narodil ako šiesty v poradí syn Dominik. Rodičia vtedy ešte ani netušili, že z neho vyrastie významná osobnosť gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ešte ako seminarista v Obořišti spomína na chvíle detstva v liste svojmu otcovi pri príležitosti jeho 70. narodenín. Medzi iným píše toto: "Dobře si ještě asi pamatujete, jak jsme pohromadě sedávali, když jste přišli z práce, večer venku na lávce za krásného letního večera, kdy umlkl hluk dne, slunko zapadlo za Ondřejík a pod lípkami rozhošťoval se posvátný mír. To byly slastné chvílky, tehda jsme se všichni cítili tak blízkými, blaženými a zvláště já, když jsem se krčil mezi tatínkem a maminkou, kdy mi hlava spočinula na rameně maminčiném a já jsem blaženě usínal...". Tieto slová sú jasným svedectvom o tom, že manželia Trčkovci mohli by slúžiť ako príklad vo výchove detí aj pre dnešné rodiny.
      V čase keď navštevoval tretiu triedu nižšieho gymnázia, postihla celú rodinu tragédia - náhla smrť matky. Zomrela na Bielu Sobotu v 1899 roku, vo veku 53 rokov. Príčinou smrti bola rakovina.
      V 1900 roku Dominik vstúpil do juvenátu redemptoristrov a po jeho ukončení šiel na jeden rok do noviciátu, kde 25. augusta 1904 zložil prvé rehoľné sľuby.
      O. Dominik sa už ako bohoslovec v seminári zapájal do aktivít, ktorých cieľom bola práca na Balkáne a Východe. Túžil po takejto práci, ale ani po kňazskej vysviacke 17. júla 1910, sa mu nenaskytala vhodná príležitosť. Až v marci 1919 roku dostal list od o. Provinciála, v ktorom čítal: "Nejdůstojnější P. Generál jmenoval Vás a P. Stanislava Nekulu za misionáře v Haliči pro řeckokatolíky. Odjedete, jakmile poměry dovolí. Blahoprěji Vám...". Túžba o. Dominika sa vyplnila, ale na jej realizáciu musel ešte trocha počkať, lebo na Poľsko-ukrajinských hraniciach zúrila vojna.
      Dňa 7. októbra 1919 s požehnaním predstavených vycestovali do Ľvova cez Krakov. Cesta nebola veľmi pohodlná, lebo vlak bol preplnený a otcovia museli cestu z Krakova do Ľvova prestáť na plošine vagóna. Vo Ľvove ich nikto nečakal, lebo poštové spojenie bolo nespoľahlivé. O to väčšie bolo prekvapenie belgických otcov, že misionári z Prahy, o ktorých tak prosili, boli už medzi nimi!
      Sotva si trocha odpočinuli po namáhavej ceste, už sa dali usilovne do práce. Učili sa predovšetkým ukrajinský a staroslovenský jazyk a tiež liturgické rubriky. Pretože sa im veľmi darilo, mohli už o mesiac, 8. novembra 1919, slúžiť prvú sv. Liturgiu. O. Dominik spomína na túto skutočnosť takto: "Přiznávam se, že se mi vloudila do srdce jakási tesknota, když jsem sloužil naposled latinskou mši sv. V latinském obřadě jsem byl vychován, osm a pul roku sloužíval mši sv. latinským obřadem a teď naposled! Ale pohled do budoucnosti zaplašil každou tesknotu! Již zítra! A ten šťastný zítřek nadešel. Byl to svátek velikomučedníka Dimitrije, Soluňana! (...) Děkoval jsem Pánu Bohu za milost, že smím novozákonní Obět přinášeti jazykem slovanským a že smím se obětovati sv. Unii".
      S pokrokom v ukrajinčine sa otcom Trčkovi a Nekulovi rozširovalo i pole pôsobnosti. Pomáhali pri apoštolských prácach, a to predovšetkým na misiách. Po dvojročnom pobyte na Ukrajine prišla z Prahy nečakaná výzva, že sa obaja otcovia majú vrátiť späť. P. Provinciál ich preložil do novozaloženého kláštora v Stropkove, odkiaľ mali pôsobiť po celom východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Do Stropkova o.Trčka pricestoval 21. decembra 1921. Hneď od začiatku bol ministrom domu a zástupcom rektora. Darovaný kláštor a kostol však boli v dezolátnom stave. Po Veľkej Noci v 1922 roku písal zo Stropkova o. Metod, dostal to meno na Ukrajine, v liste sestre a švagrovi: "...na jak dlouho bude mím bydlištěm, nevím, poněvadž si máme - my ruského obřadu hledat svuj nový klášter. A hledat nový klášter, to značí ze ssutin udělat novou budovu...". Obnovený kláštor bol posvätený 17. októbra 1922 a oprava kostola trvala ešte dva mesiace.
      Pomaly sa rozbiehali aj apoštolské práce. Prvé misie pre gréckokatolíkov sa konali vo farnostiach v okolí Stropkova. Otcovia si tým získali dôveru veriacich, ktorí potom každú nedeľu a sviatok prichádzali v hojnom počte do kláštorného kostola v Stropkove. Dňa 12. októbra 1923 otcovia usporiadali slávnosť pri príležitosti 300. výročia mučeníckej smrti sv. Jozafáta. Bola to manifestácia katolíckej viery. Zúčastnilo sa na nej okolo 3000 ľudí. Otcovia tiež horlivo šírili kult Matky ustavičnej pomoci, hlavne počas misií a v Stropkove dokonca zaviedli každoročný mariánsky odpust. Otcovia Trčka a Nekula zapálili pre prácu vo východnom obrade aj iných spolubratov, a preto sa komunita gréckokatolíkov od 1924 roku začala rozrastať. V tomto roku bol o. Trčka vymenovaný za predstaveného v Stropkove a zostal ním až do 1930 roku. Hoci bol predstaveným kláštora, predsa len podľa možností chodil, spolu s inými otcami, na misie po východnom Slovensku, Podkarpatskej Rusi, ba dokonca aj do Juhoslávie.
      Po výhodnej kúpe pozemku v Michalovciach sa hneď začalo so stavbou nového, čisto greckokatolíckeho kláštora. Dňa 7. septembra 1931 posvätil kapitulárny vikár Mons. Alexander Stojka kaplnku v novovybudovanom kláštore. Pri tejto príležitosti o. ihumen Trčka povedal, že od tohto dňa chcú redemptoristi s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných veciach a budú sa zo všetkých síl usilovať šíriť Kráľovstvo Božie. O desať dní neskôr posvätil o. Schrejvers aj kláštor. Týmto sa začala nová kapitola v dejinách redemptoristov i v živote o. Trčku. Hoci bol menovaný za predstaveného, dlho úrad nezastával, lebo zdravotný stav mu to nedovoľoval. Po zrieknutí sa úradu odišiel do stropkovského kláštora, kde slúžil sv. Liturgie pre gréckokatolíkov až do 1. októbra 1934. Tohto dňa sa totiž vrátil do Michaloviec a prijal úrad ministra domu. V marci 1935 ho kongregácia pre východné církvi vymenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a Užhorode. V júni 1936 prišli nové nominácie z Prahy. Predstaveným v michalovskom kláštore sa stal znova o. Metod Trčka. Zostal ním až do apríla 1942, keď bol ako predstavený menovaný o. Musil, ktorý pri preberaní úradu poďakoval o. Metodovi za jeho neoceniteľnú službu.
      O. Trčka bol na východnom Slovensku známy a veľmi obľúbený u gréckokatolíckych kňazov i veriacich ako veľký misionár a horlivý propagátor únie. Mal majestátnu postavu, ktorú ešte zvyšovala jeho mohutná brada. Mal jemné, spoločenské vystupovanie. Preto nie div, že po smrti užhorodského biskupa A. Stojku bol navrhovaný za jeho nástupcu.
      Druhá svetová vojna stále zúrila, ale v Michalovciach bola atmosféra pokojná. V marci 1944 píše o. Metod v liste svojej neteri: "My se tu, chvála Bohu, máme dobře, ani jsme dosud nepocítili mnoho z vojny ...". Tento stav sa však zmenil koncom septembra, keď už bol veľký nátlak na evakuáciu, lebo sa približoval front. O. Metod ako prefekt študentov evakuoval spolu s nimi do Kolčovského Dlhého, kde sa však zdržali iba do novembra, lebo museli odtiaľ evakuovať do Podolínca. Tam slávil aj vianočné sviatky spolu s inými spolubratmi, ktorí evakuovali z Michaloviec. Naspäť do Michaloviec sa vrátil 28. apríla 1945.
      Od októbra 1945 bol o. Trčka opäť predstaveným v Michalovciach. Ako uvádza vtedajší kronikár, pri príležitosti preberania úradu mal krátky príhovor, v ktorom povzbudzoval spolubratov k rehoľnej dokonalosti, a zakončil slovami: "Podaj Hospodi, aby sme ju dosiahli".
      V tom čase vrcholilo úsilie otcov o vznik novej, samostatnej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov, ktoré sa zakončilo 21. decembra 1945 zriadením v Ríme novej Viceprovincie de Michalovce. Dekrét bol v Michalovciach promulgovaný 23. marca 1946 a prvým protoihumenom sa stal o. Dominik Metod Trčka. Pri prijímaní úradu medzi iným povedal: "...Kto je tá nová viceprovincia? To sme my tu prítomní. Od nás záleží ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom - zlom základe...". Na koniec príhovoru oddal novú viceprovinciu pod osobitnú ochranu Prečistej P. Márie.
      V rokoch 1947-48 o. Trčka venoval hlavnú pozornosť výstavbe stropkovského chrámu. Situácia, hlavne politická, sa stále zhoršovala. K moci sa dostala komunistická strana. V cerkvi boli otcovia špehovaní Štb-ákmi, a o. Metod ako predstavený bol neraz predvolávaný na úrady, kde mu vyčítali, že dovoľuje zneužívať kazateľnicu proti vtedajšiemu režimu. Dňa 19. júla 1948 dokonca príslušníci polície a Štb vtrhli do kláštora a urobili domovú prehliadku, ale nič kompromitujúce nenašli.
      Dňa 10. septembra 1949, ako to zapísal vtedajší sabinovský kronikár, prichádza o. Trčka do Sabinova, aby sa tam dlhšie zdržal. Priniesol si so sebou mnoho svojich vecí. Hoci musel na nátlak úradov odísť z Michaloviec, predstaveným zostal aj naďalej. Takáto situácia trvala až do Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď bol spolu so spolubratmi internovaný do Podolínca.
      Dlho však v Podolínci nebol, lebo ako protoihumena redemptoristov ho častokrát vypočúvali a prevážali z miesta na miesto. Prešiel aj cez leopoldovský mlyn a skončil v súdnej väznici Krajského Súdu v Bratislave. Po vykonštruovaných obvineniach bol v apríli 1952 odsúdený za špionáž a velezradu na 12 ročný trest.
      Väzenský život bol veľmi ťažký a zvlášť pre ľudí v pokročilom veku. K takýmto patril aj o. Metod. Zdravotný stav mu už nedovoľoval pracovať. Často bol chorý, ale neznechucoval sa. Dňa 7. marca 1953 písal z Mírovskej väznice sestre: "...Prosím nějaký citrón a hrozinky, zatím co není jiné ovoce. Z pečiva: vánočku, sladkosti a dělá mi dobře pěčivo z pšeničné čisté mouky na kvasnicích a vodě, bez tuku a soli, alespoň občas...". Takto teda prosil o chlieb-pečivo a víno-hrozienka, aby mohol tajne slúžiť sv. Liturgiu. V jari 1954 ochorel na urémiu a previezli ho v bezvedomí do brnenskej nemocnice. Operovaný však nebol, preto ho koncom marca previezli späť na Mírov.
      Tak o. Metod, ako aj jeho neter sa pokúšali prosiť o amnestiu, ale úrady boli stále proti. V jednom z rozhonutí z Krajského súdu v Bratislave môžeme čítať: "Rozhodnutím Najvyššieho Súdu zo dňa 13. júla 1954 bola žiadosť o milosť pre Metoděje Dominika Trčku zamietnutá z toho dôvodu, že výchovný účel trestu doteraz nebol dosiahnutý u odsúdeného a trestný čin spáchaný odsúdeným je závažný. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu niet oprávneho prostriedku"...
      Dňa 8. augusta 1957 mal o. Metod za sebou polovicu trestu. Pred Vianocami bol predvolaný pred komisiu, ktorá zamietla jeho žiadosť z augusta minulého roku o odpustenie druhej polovice trestu. Dotklo sa ho hlavne to, že komisia rozhodla, že do roka nemôže svoju žiadosť opakovať. V apríli 1958 ho previezli do Leopoldova. V júli písal neteri: "...Chvála Bohu jsem zdráv a přešel jsem již do 73. roku! Jěště mám sedět pět let. Dá Buh, že i to přežiji...". On vtedy ešte netušil, že Vianoce roku 1958 sa mu stanú "osudné". V cele na kňazskom oddelení bolo 18 kňazov, z toho asi päť starých a nemocných, ktorí nechodili do práce. Medzi nich patril i o.Trčka. Pretože ho dozorca prichytil pri spievaní vianočných kolied, čo bolo vtedy zakázané, dostal ako trest tzv. samotku. Ako spomína o. Mastiliak, bol v samotke asi týždeň. Pri jeho zdravotnom stave to bol naozaj ťažký trest. Strávil ho v zime, o hlade, v miestnosti bez okna. Tam dostal vysoké horúčky a obojstranný zápal pľúc. Dňa 23. marca 1959 v leopoldovskej väznici podľahol následkom korekcie.
      Ošetrovatelia odniesli jeho telo do márnice. Za dva alebo tri dni mal pohreb, na ktorom nebol prítomný kňaz, ale len väzenský dozorca. Na väzenskom cintoríne boli len dva rady upravených hrobov. Iné hroby to boli len kopy zeminy porastené trávou. O. Trčka bol pochovaný v siedmom hrobe v prvom rade. Jeho rodina chcela previezť jeho telesné pozostatky, ale úrady im robili prekážky a nakoniec sa im to nepodarilo. Až po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v 1968 roku mohli redemptoristi požiadať o prevoz telesných pozostatkov o. Trčku do Michaloviec. Pohrebné obrady sa konali 17. októbra 1968, a hoci pohreb nemohol byť patrične zorganizovaný, predsa sa prišlo mnoho veriacich a kňazov rozlúčiť s týmto známym misionárom. Jeho telesné pozostatky spočívajú v hrobke redemptoristov v Michalovciach.



Pripomienky posielajte na adresu: atanazcssr@hotmail.com alebo pmandzak@gmail.com
Optimalizované pre FireFox, Mozillu, Operu a IE, rozlíšenie 800*600 a väcšie.
© Redemptoristi Michalovce