titlik maly ale dobry
obr obr
obr
Hľadaj:
obr
bl. Metod Dominik Trčka
o. Ján Ivan Mastiliak
galeria
Matka Ustavičnej Pomoci

Vznik a rozvoj Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa

     Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa, populárne nazývaná redemptoristi, bola založená roku 1732 sv. Alfonzom Maria de Liguori. Jej poslaním bolo predovšetkým pracovať medzi najviac opustenými ľuďmi. V časoch sv. Alfonza to boli najmä vidiečania, žijúci ďaleko od mesta a nábožensky veľmi zanedbaní. Zatiaľ čo v mestách bol prebytok kňazov, na dedinách nemal kto ohlasovať Slovo Božie! Túto úlohu vzal na seba sv. Alfonz spolu so svojimi spolubratmi a snažil sa ju čo najlepšie realizovať. O tom, že sa mu darilo, svedčí popularita misií, ktoré redemptoristi konali.
     S prudkým rozvojom kongregácie sa rozširovalo jej pole pôsobnosti. Už roku 1758 navrhovala Propaganda (Kongregácie pre rozširovanie viery) Alfonzovi Maria de Liguori, aby sa členovia jeho Kongregácie zaoberali evanjelizáciou veriacich v Malej Ázii, kde niekoľko nestoriánskych obcí prijalo Úniu s Rímom a žiadalo si kňaza. Avšak sv. Alfonz túto ponuku odmietol, lebo podmienky navrhované Propagandou mohli znamenať pre novovzniknutú Kongregáciu roztrieštenie a snáď aj rozpad.
     Svätý redemptorista, Klement Maria Hofbauer (1751-1820) - pôvodom Moravan - preniesol Kongregáciu redemptoristov z Talianska za Alpy. Roku 1787 sa usadil v poľskej Varšave a nasledujúci rok sa stal generálnym vikárom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa za Alpami. Z Varšavy kvôli politickým pomerom musel roku 1808 so svojimi spolubratmi odísť a tak sa usadil vo Viedni, kde aj zomrel. Aj keď väčšiu pozornosť venoval evanjelizácii Viedne, naďalej sa snažil rozvíjať apoštolát medzi národmi Európy za Alpami. Roku 1815 poslal do Valašska (terajšie Rumunsko) troch misionárov, ktorí hlavne v Bukurešti a jej okolí robili misie a apoštolovali. Boli tam len do roku 1821, a potom sa museli vrátiť.
     Roku 1833 poslal redemptorista Jozef Passerat (1772-1858), druhý zaalpský generálny vikár redemptoristov, misionárov do Mariboru v Slovinsku, kde zostali len do roku 1848, lebo museli utiecť pred revolúciou. V roku 1834 Propaganda navrhla redemptoristom prácu v Plovdivskom vikariáte v Turecku (teraz Bulharsko). O. Passerat tam poslal misionárov, ktorí sa usadili v Plovdive. Po počiatočných problémoch sa im podarilo získať si dôveru tamojších katolíkov, ale morová nákaza veľmi otriasla ich dobre sa rozbiehajúcim apoštolským dielom. Aj napriek stratám na životoch misionári, posilnení novými horliteľmi, pokračovali v práci. V roku 1840 ich turecké úrady vypovedali z krajiny a táto misia sa skončila neslávne. Takto sa skončili prvotné misionárske aktivity na Balkáne.
     Roku 1841 vydala Kongregácia pre biskupov a rehoľníkov dekrét, ktorým sa mohla zaalpská časť Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa podeliť na menšie jednotky - provincie. Na generálnej kapitule Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa v roku 1855 boli prítomní zástupcovia 7 provincií a medzi nimi i zástupca rakúskej provincie, z ktorej neskôr vznikla Pražská provincia.
     Klement Hoffbauer a Jozef Passerat túžili, aby redemptoristi pracovali aj na území Kanady alebo USA, pretože v týchto krajoch boli úrady priaznivo naklonené misijnej práci, čo sa o Európe nedalo povedať. V roku 1858 prišli redemptoristi do Antíl, 1866 do Surinamu a v nasledujúcich rokoch začali pracovať takto: 1870 Ekvádor, 1876 Chile, 1878 Kanada, 1883 Argentína, 1884 Peru a Kolumbia, 1886 Portoriko, 1889 Urugvay, 1892 Austrália, 1894 Brazília, 1899 Kongo a Dánsko, 1905 na Novom Zélande, 1906 na Filipínach, 1909 v Mexiku, 1910 v Bolívii, 1913 v Haliči (Poľsko - Ukrajina), 1922 v Alžírsku, 1926 v Číne, 1927 na Kube, 1929 v San Salvadore, 1935 v Paraguayi, 1938 v Indii, 1946 v Nigérii, 1948 v Japonsku, atď.
     Redemptoristi sú jedna z mála kongregácií, ktoré vznikli v latinskom katolíckom prostredí, ale počas svojho rozvoja sa stali viacobradovými. V Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa sú štyri katolícke obrady, v ktorých jej členovia pracujú: rímskokatolícky, byzantský (provincia Yorkton - Kanada, Ľvov - Ukrajina a viceprovincia Michalovce - Slovenská republika), syro-malabarský (provincia Bangalore - India) a chaldejský (región Beyrout - Libanon).

Pražská provincia

     Misionári redemptoristi z rakúskych kláštorov konali apoštolské práce v Čechách a na Morave od roku 1849. Prvá misia, ktorá bola ešte v nemeckom jazyku, sa uskutočnila v Ketzelsdorfe, teraz Koclířov. Nasledujúci rok sa uskutočnili prvé misie v českom jazyku v Sloupnici a v tom istom roku aj v Újezde na Morave. Roku 1855 bol založený kláštor v Ketzesdorfe a 8. januára 1856 v Prahe. V tom istom roku bolo založené kolégium vo Svitavách. V nasledujúcich rokoch boli založené kláštory: Červenka (1860), Svatá Hora (1861), Králíky (1863), Filipov (1885), České Budějovice (1885).
     Od roku 1874 redemptoristi konali misie aj na území terajšieho Slovenska. Uskutočňovali ich otcovia, prevažne českého alebo moravského pôvodu, ktorí žili v kláštoroch nachádzajúcich sa na území terajšieho Česka. Aj keď o misie bol veľký záujem, pre nepriaznivú politickú situáciu sa na Slovensku nedarilo založiť kláštor.
     V roku 1895 vizitoval viedenskú provinciu generálny predstavený P. Mathias Raus. Českí redemptoristi vtedy ho požiadali, aby ich dorast nemusel študovať v juvenáte - dnešné osemročné gymnázium - v Ketzelsdorfe, kde bola vyučovacím jazykom nemčina, ale aby bol pre nich zriadený nový juvenát, kde by sa vyučovalo po česky. Po zvážení situácie predstavení uznali, že je to oprávnená požiadavka, a tak od roku 1896 prichádzali českí juvenisti na Červenku. V školskom roku 1896/97 boli otvorené druhá a tretia trieda, v ktorých bolo 15 juvenistov. Každý rok pribúdala jedna trieda. Prví absolventi po skončení šiestej triedy roku 1902 robili skúšky na gymnáziu v Olomouci. Potom išli do noviciátu, po jeho skončení robili niektoré predmety z ďalších dvoch ročníkov z oblasti filozofie v seminári.
     Dňa 26. apríla 1901 vznikla oddelením sa od Viedenskej provincie Pražská provincia redemptoristov so sídlom v Prahe. Ďalšie dva kláštory novozaloženej provincie boli na Sv. Hore, ktorá je známym mariánskym pútnickým miestom, a na Červenke, kde bol juvenát. Do pražskej provincie patrili aj poľské kláštory na Haliči, ktoré sa roku 1909 osamostatnili a vytvorili si vlastnú viceprovinciu.
     Novozaložená provincia sa snažila postaviť čím skôr na vlastné nohy zakladaním svojich domov, v ktorých prebiehala formácia nových pokolení redemptoristov. V roku 1902 získali redemptoristi kláštor v Obořišti pri Dobříši, kde predtým pôsobili paulíni, a otvorili si tu rehoľný seminár. Skoro za pol storočie svojej existencie dosiahol vysokú pedagogicko-vedeckú úroveň.
     Noviciát v roku 1901 preniesli z Prahy do Světce, o dva roky neskôr ho preniesli do Bílska, kde bol až do 11. augusta 1922. Potom sa na 25 rokov stali miestom noviciátu České Budějovice. Až roku 1947 sa znova zmenilo miesto noviciátu - stala sa ním Červenka, kde novici boli až do zrušenia kláštorov - z 13. na 14. apríla 1950.
     Po založení Pražskej provincie v apríli 1901 z roka na rok rástol počet kandidátov. Kláštor na Červenke svojou kapacitou už nestačil prijímať stále rastúci počet juvenistov, a tak roku 1922 bola časť z nich premiestnená do Hlučína, kde študovala v miestnom gymnáziu. Tam vstúpili aj prví dvaja gréckokatolícki juvenisti zo Slovenska. Boli nimi bratia Mastiliakovci. Roku 1924 sa obidva juvenáty presťahovali do Libějovíc. Zmenili sa pritom aj požiadavky na školstvo a hlavne na vstúpenie do seminára. Preto si neoprofesi po noviciáte dokončovali siedmu a ôsmu triedu gymnázia a až po maturite pokračovali v štúdiu v seminári.
     V nasledujúcich rokoch redemptoristi z Pražskej provincie a Svitavskej viceprovincie, ktorá vznikla z nemeckých kláštorov na území prvej ČSR, založili kláštory vo Světci (1901), v Bílsku (1903), Brne (1905), Plzni (1907), Planej (1921), Stropkove (1921), Podolínci (1922), Kostolnej (1923), Libějoviciach (1924), Svatom Kámeni (1924), Stráže (1927), Moravskej Ostrave (1927), Karlových Varoch (1928), Starej Boleslavi (1929), Tasoviciach (1929), Michalovciach (1931), Bratislave (1933), Starej Hore (1941), Sabinove (1946), a v Rožňave (1946).
     Dňa 29. mája 1940 vznikla Bratislavská viceprovincia, na čele ktorej bol najprv vizitátor a neskôr viceprovinciál. Do jeho kompetencie počas druhej svetovej vojny patrili aj gréckokatolícki redemptoristi. Po skončení vojny sa gréckokatolíci vrátili pod jurisdikciu pražských predstavených. Ale už v roku 1946 sa od Pražskej provincie oddelili a vytvorili vlastnú viceprovinciu so sídlom v Michalovciach. Patrili do nej tri kláštory: v Michalovciach, v Stropkove a v Sabinove. Pri vzniku mala 14 kňazov, troch študentov - seminaristov, 11 rehoľných bratov a 10 juvenistov.

Gréckokatolícki redemptoristi na Slovensku

     Aj keď Pražská provincia pomohla pri založení Varšavskej provincie, už od začiatku založenia provincie v Prahe bol zrak jej členov obrátený na Balkán. Svedčí o tom medziiným založenie „Jednoty za obrátenie a zjednotenie Slovanov v Katolíckej Cirkvi“ v jej seminári roku 1906, vydávanie seminárneho časopisu „Jitro“ a aktívna účasť na Velehradských unijných kongresoch. Veď väčšina misionárov - redemptoristov, ktorí v 19. stor. pracovali na Balkáne, boli českého alebo moravského pôvodu. Okrem toho sa na začiatku 20. storočia veľa hovorilo o možnosti zjednotenia pravoslávnych Bulharov s Rímom, čo len zväčšovalo dôležitosť tejto orientácie. V neposlednom rade tiež mohol motivovať fakt, že P. Achiel Deleare (1868-1939) ako prvý redemptorista prijal 11. augusta 1906 východný obrad a pracoval medzi gréckokatolíkmi v Kanade, pochádzajúcimi najmä z Haliče.
     V roku 1907 vstúpil do Kongregácie František Sorko (1888-1917), Chorvát, ktorý mal veľkú túžbu pracovať na Balkáne. On dodával členom „Jednoty“ misionársky zápal, z ktorého sa však pre nepriaznivé politické pomery rodili len články v časopise „Jitro“. O tom, že myšlienka pracovať na Balkáne bola braná vážne aj provinciálom Pražskej provincie svedčí fakt, že v roku 1913 neprijali ponúkanú fundáciu vo Videfalve na Slovensku s odôvodnením, že ak by tam chceli pracovať, museli by maďarizovať a okrem toho v Juhoslávii sa pre redemptoristov otváralo nádejnejšie pole pôsobnosti. P. Karel Plešek, ktorý bol provinciálnym konzultorom mal však na túto vec iný názor. V liste P. Hudečkovi napísal, že ak by bol dom v Uhorsku, určite by sa do Kongregácie prihlásilo viac tamojších kňazov. Nakoniec z tejto fundácie nebolo nič a aktivita Pražskej provincie sa obrátila ešte viac na Balkán.
     Začiatok prvej svetovej vojny pokazil všetky nádeje českých redemptoristov, ktoré vkladali do misií na Balkáne. Malé iskierky nádeje sa však zaiskrili roku 1916, keď viedenskí redemptoristi dostali ponuku od viedenského kardinála pracovať, až to dovolí čas a pomery na Balkáne alebo v ázijskej časti Turecka. Pretože viedenskí redemptoristi neboli pripravení na takéto dielo, P. Hudeček navrhol, aby toto dielo uskutočnila Pražská provincia. Podľa jeho názoru mohol byť založený kláštor v Záhrebe, ktorý by sa stal miestom, odkiaľ by sa ďalej rozširovali misijné aktivity.
     O. Václav Nekula (1884-1918), ktorý veľmi horlil za misie na Balkáne, počas svojho pobytu na fronte ako poľný kurát začal rokovať s arcibiskupom Bauerom o založení kláštora v Juhoslávii. Náhla smrť o. Václava roku 1918 všetko ukončila. Keďže roku 1917 zomrel po ťažkej chorobe aj o. Sorko, myšlienka na balkánske misie sa úplne rozpadla. Jej duch však v členoch Pražskej provincie zostal navždy pevne zakorenený.
     Po prvej svetovej vojne sa politická situácia trocha stabilizovala, ale zmenili sa politické pomery. Na Balkáne bolo len veľmi ťažko pomýšľať na otvorenie nejakej fundácie, lebo nedovoľovala to panujúca politická situácia, ale aj veľká materiálna bieda. Po vzniku Československa územie bývalého horného Uhorska opustili maďarónsky zmýšľajúci rehoľníci zanechávajúc po sebe prázdne, zväčša však schátralé a zanedbané kláštory. Týmto sa pre „nové rehole“, teda i pre redemptoristov otvorilo nové pole pôsobnosti, na ktoré ešte pred prvou svetovou vojnou nemali prístup. Redemptoristi dostali viac ponúk na prevzatie rôznych kláštorov, ale najreálnejšie to vyzeralo s prijatím kláštora vo Sv. Beňadiku a v Stropkove. Vo Sv. Beňadiku boli P. Schroller s P. Polepilom aby zhodnotili situáciu, ale ako sa ukázalo, nakoniec z tejto fundácie nič nebolo. Fundácia v Stropkove však aj naďalej ostávala otvorenou záležitosťou.
     Keď ešte roku 1918 navrhol ľvovský arcibiskup-metropolita Andrej Šepticky belgickým redemptoristom pracujúcim medzi gréckokatolíkmi na území Haliče (dnešná Ukrajina), aby požiadali o pomoc Pražskú provinciu redemptoristov. Jeho prosbe vyhoveli a roku 1919 sa do Haliče vypravili o. Dominik Trčka (1886-1959) a o. Stanislav Nekula (1887-1969). Podobne ako belgickí otcovia prijali východný obrad, zostali však aj naďalej členmi Pražskej provincie. Po dvoch rokoch práce medzi Ukrajincami sa vrátili do Čiech, kde dostali novú úlohu - pracovať medzi gréckokatolíckym ľudom pod Karpatmi, na Slovensku.



Michalovská viceprovincia


     Prvá komunita redemptoristov na Slovensku bola založená v jeseni 1921 v Stropkove. Jej členmi boli redemptoristi dvoch obradov. Postupne sa kláštor stával duchovným centrom horného Zemplína. Okrem apoštolských prác charakteristických redemptoristom, misie, duchovné obnovy a exercície, misionári sa angažovali aj na poli unionizmu. Gréckokatolícki redemptoristi sa však od príchodu do Stropkova pokúšali získať vhodné miesto, kde by mohli založiť samostatný kláštor.
     Gréckokatolícki redemptoristi začali pôsobiť v Michalovciach v jeseni 1931. Dňa 7. septembra 1931 totiž vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) posvätil verejnú kaplnku v kláštore a 17. septembra posvätil kláštor protoihumen redemptoristov na Haliči o. Jozef Schrijvers (1876-1945). Nový kláštor bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko. Pri kláštore bol postavený chrám Sv. Ducha. Jeho posviacku vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. O rok neskôr bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Duch, Mária a Jozef.
     Počas II. svetovej vojny hrozilo gréckokatolíckym redemptoristom vypovedanie z územia Slovenského štátu, pretože väčšina z nich bola českej národnosti. Plán na založenie michalovskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie, ktorá by sídlila v kláštore a chráme redemptoristov sa našťastie pre redemptoristov nepodaril, preto po skončení vojny mohli redemptoristi uvažovať o založení samostatnej viceprovincie. Počas vojny michalovský kláštor nepatril pod pražskú provinciu, ale pod bratislavskú viceprovinciu s právami provincie. Tá však nevznikla z vôle redemptoristov a zo skutočných potrieb, ale pod nátlakom úradníkov Slovenského štátu. Tí totiž presadzovali, aby sídlo reholí bolo na území štátu a vyšší predstavení mali byť iba Slováci. Po vojne sa situácia zmenila a bola šanca konečne vytvoriť štruktúry pre gréckokatolícku viceprovinciu. Ta by síce naďalej podliehala pražskej provincii, ale novou štruktúrou by sa posilnili kompetencie miestnych predstavených.
     Keď bola v decembri 1945 založená a v marci 1946 promulgovaná michalovská gréckokatolícka viceprovincia redemptoristov, za jej prvého protoigumena bol menovaný o. Metod Dominik Trčka. Okrem Michaloviec tvorili viceprovinciu aj novozaložené kláštory v Stropkove a v Sabinove. V Michalovciach, kde mal sídlo aj protoihumen o. Metod Dominik Trčka, začal existovať aj samostatný gréckokatolícky juvenát. Nárast členov priniesol zvýšenie počtu misijných prác a rozmach tlačového apoštolátu. Toto všetko však nástupom komunistov bolo postupne obmedzované a nakoniec zlikvidované.
     Ešte v júli 1948 sa na základe rozhodnutia Povereníctva vnútra uskutočnili prehliadky kláštorov baziliánov v Prešove a Trebišove, sestier služobníc v Prešove a redemptoristov v Michalovciach i Stropkove. Aj keď v tom čase ešte nebol zatknutý nikto z členov viceprovincie, predsa len dané udalosti boli jasným znakom blížiaceho sa prenasledovania. Predstavení jednotlivých reholí a taktiež vladyka Gojdič OSBM sa obracali so sťažnosťami na príslušné úrady, no nič nedocielili. Boli nútení zaujať obranný postoj a snažiť sa brániť aspoň to, čo zostalo.
     Počiatok roka 1949 priniesol pre redemptoristov ďalšie dve negatívne udalosti: uväznenie direktora juvenátu o. Štefana Lazora a snahu úradov o poštátnenie michalovského kláštora ako juvenátu. O. Lazor bol nakoniec po trojmesačnej väzbe a súdnom procese uznaný za nevinného a prepustený na slobodu. Horšie to dopadlo z juvenátom redemptoristov. Štátne orgány na úrovni kraja a okresu pripravovali jeho poštátnenie a tak len jeho zrušenie zabránilo likvidácii kláštora. Keď 16. mája 1949 komisia Povereníctva školstva, vied a umenia pod vedením ThDr. Jozefa Straku a Vladimíra Mišíka vykonala v kláštore domovú prehliadku, mohla jedine konštatovať, že v kláštore v školskom roku 1949/1950 nebudú ubytovaní žiaci štátnych škôl. Komisia preto navrhla nepoštátniť kláštor redemptoristov, čo nadriadené štátne orgány akceptovali.
     Predzvesťou likvidácie gréckokatolíckych redemptoristov zo strany komunistov boli domové prehliadky a prenasledovanie členov kláštora. Najväčšou pohromou však bola informácia o rušení michalovskej viceprovincie redemptoristov. 26. apríla 1949 sa protoihumen o. Trčka stretol v Prahe s provinciálom P. Františkom Suchomelom, kde sa spoločne snažili nájsť východisko z krízovej situácie. Po rozhovore o. Trčka cestoval do Bratislavy za ThDr. Jozefom Strakom, aby získal ďalšie informácie. Vo štvrtok 28. apríla sa vrátil do Prahy za P. Suchomelom, ktorý si do svojho zápisníka poznamenal: „Dopoledne rozmluva s Pl.R.P. Protoihumenem Dom. Trčkou, který se vrátil z Bratislavy a přinesl mi velmi nepříznivé zprávy o osudu mich. viceprovincie. Vyžádal jsem si ihned slyšení u J. Exc. nejd. Msgr. Dr. Verolino, sekretáře pražske nunciatury a vyžádal jsem si od něho z důvodu nalehavosti všechny pravomoci k prozatimnímu uspořádání věcí na vých. Slovensku. (...)“. Hneď večer odcestovali spoločne rýchlikom do Michaloviec, kde sa 30. apríla 1949 za účasti bratislavského viceprovinciála P. Jozefa Chochulu a takmer všetkých členov michalovskej viceprovincie rokovalo o ďalšom postupe. Výsledok porady môžeme zhrnúť do týchto bodov:

  • prechod členov do bratislavskej viceprovincie,
  • biritualizmus v kláštore v Michalovciach,
  • zrušenie juvenátu a rímskokatolícky noviciát,
  • kláštory v Sabinov a Stropkove ako „pastoračné centrá“,
  • o. Metod Dominik Trčka naďalej tajným protoihumenom.

         Existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov sa snažila zachrániť aj Apoštolská internunciatúra v Prahe, ktorá bola o celej záležitosti podrobne informovaná. V nóte z 20. mája 1949 adresovanej Ministerstvu zahraničných vecí protestovala proti likvidácii kláštorov baziliánov a baziliánok v Prešove, uväzneniu rehoľníkov a zrušeniu viceprovincie redemptoristov. Jej intervencia však zostala nevypočutá.
         Protoigumen o. Trčkovi sa síce presťahoval do kláštora v Sabinove, ale nepodarila sa kamufláž, že bratislavská a michalovská viceprovincia sa skutočne spojili v jednu – rímskokatolícku viceprovinciu. Štátna moc mala vďaka udavačom a špiónom veľmi dobre zmapovanú situáciu či už okolo gréckokatolíckej cirkvi a jej predstaviteľov, či aj okolo rehoľných spoločenstiev. Trik s tým, že gréckokatolícki redemptoristi budú naoko “poslušní“ štátu, ale pritom si budú tajne realizovať svoje plány nevyšiel, lebo tajní a špicľovia to príliš rýchlo odhalili.
         Počas smutne známej akcie K, v apríli 1950, boli zrušené aj rehoľné spoločenstvá gréckokatolíckych redemptoristov v Michalovciach, Stropkove a Sabinove a členovia viceprovincie boli násilne internovaní v komunistických koncentračných táboroch.
         V roku 1968 žiaľ nevyšiel pokus obnoviť rehoľný život a tým aj existenciu viceprovincie, preto sa na obnovenie viceprovincie muselo čakať ešte ďalších viac ako dvadsať rokov.


  • Pripomienky posielajte na adresu: atanazcssr@hotmail.com alebo pmandzak@gmail.com
    Optimalizované pre FireFox, Mozillu, Operu a IE, rozlíšenie 800*600 a väcšie.
    © Redemptoristi Michalovce