Kláštor Najsvätejšej Trojice a Chrám sv. Cyrila a sv. Metoda

Kláštor Najsvätejšej Trojice

Snáď najväčšou príčinou prečo o. Dominik Metod Trčka spolu s o. Stanislavom Nikolajom Nekulom boli odvolaní z Haliče domov bolo, že redemptoristi dostali od košického biskupa Augustína Fischera-Colbrie (1863-1925) ponuku na obsadenie bývalého františkánskeho kláštora v Stropkove. Darovaný kláštor však bol v dezolátnom stave a bola potrebná jeho generálna oprava. V podobnej situácii bol aj kláštorný kostol. Keď do “nového” stropkovského kláštora prišiel v októbri 1921 jeho prvý predstavený P. Karol Stašík (1868-1958), videl, že v tejto budove sa bude len veľmi ťažko bývať. Nezľakol sa a snažil sa urobiť aspoň najnutnejšie, aby bol kláštor do Vianoc obývateľný. Roku 1922 redemptoristi skutočne urobili na kláštore generálnu opravu, na ktorú dohliadal biskupský architekt Július Wirth z Košíc. Oprava trvala niekoľko mesiacov a vyžiadala si nemálo síl a finančných prostriedkov. Za ten čas otcovia sv. liturgie celebrovali vo farskom kostole. Posviacka obnoveného kláštora sa konala 17. októbra 1922 a posviacka obnoveného chrámu sa konala o dva mesiace neskôr. Prvú komunitu redemptoristov v Stropkove k 31. decembru 1922 tvorili: rímskokatolíci P. Karol Stašík, P. František Lesák, P. Eduard Sousedík, P. František Kolavík, P. Jozef Lavička a br. Karol Javořík a gréckokatolíci o. Dominik Metod Trčka a o. Stanislav Nikolaj Nekula.

Počas opráv v kláštore mali otcovia nevyhovujúce podmienky, ale nezaháľali. V práci ich povzbudzovala vidina blízkeho rozvoja ešte sa len rozbiehajúcej činnosti. Aj keď o. Trčka spolu s o. Nekulom tvorili so svojimi spolubratmi latinského obradu jednu komunitu, nakoľko to bolo možné, zachovávali aj zvyklosti a tradície východného obradu.

Unijné a misijné centrum

Apoštolské práce redemptoristov medzi gréckokatolíkmi a ich viac ako ročné pôsobenie v Stropkove presvedčili azda aj prešovský eparchiálny úrad o potrebe založenia čisto gréckokatolíckeho kláštora, ale prakticky sa to nedarilo uskutočniť.

Dňa 12. októbra 1923 otcovia usporiadali slávnosť pri príležitosti 300. výročia mučeníckej smrti sv. Jozafáta Kunceviča. Podnet k tomu dal sám pápež Pius XI. (1922-1939), ktorý odporučil celej Cirkvi sláviť 300. výročie smrti tohto mučeníka za úniu. Slávnosti predchádzalo tríduum, ktoré malo veľký úspech. Na oslavách sa zúčastnilo okolo 3 000 ľudí a niektorí tento deň označili za koniec šírenia sa schizmy v okolí Stropkova. Podobná slávnosť sa konala aj na zakončenie “Jozafátskeho” roka. Uskutočnila sa v dňoch 6.-8. júla 1924 tríduum. Prišiel aj pražský provinciál redemptoristov P. Mezírka a niekoľkí gréckokatolícki eparchiálni kňazi. Na konci slávnosti bol sprievod s relikviami sv. Jozafáta.

S rozrastajúcimi sa misijnými aktivitami bolo potrebné zabezpečiť aj dobré podmienky na prácu, čo v Stropkove nebolo možné, lebo život v komunite pozostávajúcej z členov dvoch obradov to nedovoľoval. Obidve skupiny totiž uprednostňovali svoje záujmy. Aj spolunažívanie dvoch obradov v jednom chráme, ktoré snád malo byť dočasným riešením, pretože gréckokatolíci nemali iný kláštor kde by mohli pôsobiť, sa stávalo čoraz ťažšie. Po nomináciách v roku 1924 bol za ihumena v stropkovskom kláštore ustanovený o. Dominik Metod Trčka, čo mohlo tiež znamenať, že predstavení z Prahy zvažovali či neprenechať stropkovský kláštor už členom východného obradu.

Ešte v lete 1924 bola do Stropkova privezená ikona Matky Ustavičnej Pomoci. Koncom januára 1925 bolo v prikláštornom chráme zriadené Bratstvo sv. ruženca pre gréckokatolíkov a v máji malo svoje prvé stretnutie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 500 členov. Moc prijímať do Bratstva dostali o. Trčka a o. Nekula. Ďalšou aktivitou bola prvá misia na území mukačevskej eparchie, ktorá sa konala v Laškovciach v polovici novembra. Misia mala veľký úspech hlavne preto, že veriaci z celého okolia prichádzali na sv. spoveď. V roku 1925 bola vydaná kniha Spasi dušu svoju.

Čo sa týka rehoľnej formácie, uvažovalo sa, že by bolo lepšie zriadiť noviciát pre gréckokatolíkov v ich prostredí. Noviciát pre gréckokatolíkov v Stropkove zriadila Kongregácia pre Východné cirkvi dokumentom č. 18. 629 dňa 8. apríla 1926 a táto správa bola publikovaná aj v eparchiálnom časopise. Magistrom noviciátu bol menovaný o. Vasiľ Musil.

Otcovia konali misie v prešovskej a mukačevskej eparchii a v zime hlásali Slovo Božie aj v križevackej eparchii. Stropkovský rektor o. Trčka zorganizoval púť Rusínov zo Zakarpatskej Rusi na moravský Velehrad. Púť k hrobu sv. Metoda sa konala v dňoch 31. júla až 1. augusta 1926 a hoci pútnikom počasie neprialo, nedali sa tým odradiť. Púť sa nad očakávanie vydarila dobre.

Po niekoľkých rokoch spolunažívania rímskokatolíckych a gréckokatolíckych redemptoristov sa ukázalo, že idea stropkovského kláštora ako miesta, kde žijú otcovia dvoch obradov, ktorí slúžia bohoslužby v jednej svätyni, bola nereálna. Problémy v spoločenstve neboli najhlavnejšou príčinou napätej situácie. Na vyostrené pomery mali podiel aj veriaci oboch obradov. Bolo veľmi ťažko spolunažívať v jednej svätyni, keď napr. rímskokatolíci mali už po Veľkej Noci, zatiaľ čo gréckokatolíci boli v liturgickom období Veľkého Týždňa. Bol to naozaj veľký rozdiel, berúc tiež do úvahy vtedajšie časy v liturgickom kalendári a pôste.

V auguste 1928 do Stropkova zavítal významný hosť, gréckokatolícky ľvovský metropolita Andrej Šeptický, ktorý o. Trčku a o. Nekulu poznal ešte z ich pobytu na Haliči. V Stropkove, v kláštore redemptoristov, si vykonal duchovné cvičenia. Spolu s ním využili pohostinnosť stropkovských redemptoristov aj križevacký vladyka Dionýz Njaradi a o. Spiridion Petranovič, kňaz z Chorvátska.

8. augusta 1931 bola kolaudácia kláštora v Michalovciach, ktorý sa stal sídlom gréckokatolíckych redemptoristova týmto pre nich kláštor v Stropkove stratil strategický význam. V Stropkove zostal iba jeden otec pre obsluhu tamojších veriacich.

Obdobie stagnácie

Roku 1931 sa do Stropkova vrátil jeho prvý rektor P. Stašík, ale už nebol rektorom, iba superiorom. V Stropkove zostal z gréckokatolíckych otcov len o. Kliment. V októbri sa uskutočnil tradičný ružencový odpust, na ktorom mal kázeň aj o. Zakopal.

V júli 1932 pricestoval do Stropkova bývalý ihumen michalovského kláštora o. Trčka ako nový člen komunity. Stal sa novým zástupcom rektora a ministrom. Okrem toho chodil spovedať novicov do Michaloviec a vypomáhal na misiách i pri spravovaní farností eparchiálnym kňazom. V tomto kláštore pôsobil dva roky. V tom istom mesiaci tam bol zadelený aj br. Štefan Ďurkáň, ktorý práve skončil noviciát v Českých Budějoviciach.

Za roky 1934-1940 chýbajú katalógy, takže je len veľmi ťažké určiť počet členov komunity, ktorý sa často menil. Hoci vizitátor roku 1934 navrhoval o. Trčku na rektora do Stropkova alebo do Michaloviec, nestalo sa podľa jeho návrhu. 30. marca 1934 prišiel o. Leopold Efrém Kozelský, lebo o. Trčka bol stále chorľavý a nestačil sám na všetko. Jeho pobyt sa “predĺžil” až do 22. mája 1939. V októbri 1934 bol o. Trčka preložený do Michaloviec, kde dostal úrad ekonóma. V auguste 1934 prišiel do Stropkova aj o. Aloiz Jozafát Březina, ktorý dostal povolenie od 1. augusta tri roky slúžiť vo východnom obrade. Podľa jeho Kroniky členmi vtedajšej stropkovskej komunity boli: P. Stašík (rím.kat.), P. Granát (rím.kat.), o. Kozelský (gr.kat.) a o. Březina (gr.kat.). Ostatných členov komunity neuvádza. V Stropkove pôsobil do leta 1937. V roku 1936 sa stal novým predstaveným v Stropkove P. Granát. 1.1.1940 boli v Stropkove štyria otcovia a piati bratia a roku 1941 šiesti otcovia, traja bratia a štyria novici. V auguste 1941 bol o. Ján Ďurkáň preložený do Michaloviec a na jeho miesto prišiel o. Vladimír Arvaj.

Dňa 29. mája 1940 vznikla Bratislavská viceprovincia, ktorej predstaveným sa stal P. Jozef Lavička. Do tejto umelo vytvorenej viceprovincie, ktorá vznikla pod nátlakom, pretože predstavitelia Slovenského štátu žiadali, aby predstavení reholí boli na Slovensku a riadení zo Slovenska a Slovákmi, patrili aj gréckokatolícki redemptoristi. Právne síce do nej patrili, ale prakticky vo vedení viceprovincie nemali žiadne zastúpenie! Teda nie je vôbec čudné, že po skončení druhej svetovej vojny sa gréckokatolícki redemptoristi chceli vrátiť pod krídla pražskej provincie. Kláštor redemptoristov v Stropkove patril teda v tých časoch do jurisdikcie Bratislavského viceprovinciála.

Roku 1942 v Stropkove zostali už iba rímskokatolíci, pretože mestská rada bola proti gréckokatolíkom. Okrem toho gréckokatolícki redemptoristi prevzali správu nad chrámom v Ľubici pri Kežmarku a plánovali sa usadiť (už r. 1940) aj na odpustovom mieste v Ľutine, čo vyžadovalo reorganizáciu komunít. O. Arvaj (gr.kat.) bol definitívne preložený do Michaloviec 18. septembra 1942, čím sa skončila pastorácia gréckokatolíckych redemptoristov v Stropkove, čo bolo už viac rokov predkladané otcami aj na vizitáciách.

Gréckokatolícki veriaci boli veľmi zarazení, keď roku 1943 nebol v Stropkove žiaden “ich” otec, pretože si zvykli na svoje bohoslužby a veľmi ťažko to znášali. V kláštore zostali redemptoristi rímskokatolíckeho obradu, ktorým roku 1942 bol superiorom P. František Lesák a o rok ho vystriedal P. Ján Kintler. Roku 1944 sa stal superiorom znova P. Lesák a bol ním až do odchodu rímskokatolíckych redemptoristov zo Stropkova. V rokoch 1940-44 mali rímskokatolíci v Stropkove aj noviciát. Roku 1941 bol v ňom aj jeden brat gréckokatolík. Keď v októbri 1944 pri bombardovaní Stropkova spadla bomba aj do kvadratúry kláštora, rímskokatolíci opustili v priebehu dvoch dní kláštor. Vrátili sa až v marci 1945.

Na nových základoch

Po prechode frontu v novembri 1944 cez Stropkov a okolie, otcovia z Michaloviec mali ale späť záujem o toto územie. Veď kňazi, ktorých evakuovali sa ešte nevrátili do svojich farností a veriaci boli bez duchovnej správy sťa ovce bez pastiera. Aj sám prešovský vladyka Gojdič prosil redemptoristov v Michalovciach, aby poslali niekoho na toto územie. Otcovia tam slúžili veriacim obidvoch obradov dva mesiace, od februára do začiatku apríla; dovtedy, kým sa nevrátili ich duchovní otcovia. Takto tu vypomáhali o. Bohumil Teofil Čelůstka (1913-1997), o. Ján Cyril Zakopal (1894-1971), o. Ján Ďurkáň (1912-1972) a o. Vladimír Arvay (1914-1994), ktorý ako posledný v apríli 1945 odcestoval zo Stropkova.

Okolie Stropkova bolo plné gréckokatolíkov, ale samotné mesto nebolo až tak veľmi výhodné. Rímskokatolíci svoj názor ohľadom starého bývalého františkánskeho kláštora s kostolom nezmenili a okrem toho obidve budovy boli vojnou veľmi poškodené. Vyžadovalo by si to množstvo finančných prostriedkov, ktoré však neboli a aj keby sa našli, bolo by lepšie postaviť si svoje priestory, aby znova nedošlo ku konfliktu, komu to patrí. Pozornosť otcov východného obradu sa ale viac upriamila na Podkarpatskú Rus, kde v Chuste si kúpili pozemok pre nový kláštor. V stropkovskom kláštore sa teda usadili aj po vojne rímskokatolícki redemptoristi. Títo ale, podobne ako gréckokatolíci, nemali tiež potrebné finančné prostriedky na opravu kláštora s kostolom.

Nové delenie hraníc po druhej svetovej vojne však okradlo redemptoristov o pozemok v Chuste, preto sa museli v jeseni 1945 obzerať po novom mieste vhodnom na kláštor. Pretože čas súril, reálne sa uvažovalo o založení gréckokatolíckej viceprovincie, ktorá musela mať minimálne tri kláštory. Znova prišiel na pretras Stropkov, o to viac, že sa pomery v ňom čiastočne zmenili. Počet gréckokatolíkov v meste sa z roka na rok zvyšoval a aj prešovský vladyka Gojdič žiadal, aby gréckokatolícki redemptoristi prijali Stropkov ako miesto pre svoj kláštor. 4. novembra 1945 sa to stalo skutočnosťou.

Rozhodnutie predstavených, že rímskokatolícki redemptoristi odídu zo Stropkova, vyvolalo veľké rozhorčenie ich veriacich, ktorí sa pokúšali zadržať ich aj za cenu, že by v kostole Sv. Trojice slúžili aj gréckokatolíci. Toto však neprešlo, pretože východní redemptoristi sa rozhodli, že znova budú pôsobiť v Stropkove, ale už nebudú mať nič spoločné s bývalým františkánskym kláštorom, ktorý obývali pred druhou svetovou vojnou, ale že si vybudujú svoj vlastný kláštor vrátane s cerkvou.

Podarilo sa im nájsť vhodný pozemok na ktorom aj vybudovali chrám sv. Cyrila a Metoda. Jeho posviacka sa konala 4. septembra 1949 a vykonali ju prešovskí vladykovia Gojdič a Hopko. V čase výstavby chrámu otcovia bývali u gréckokatolíckych veriacich a neskôr vo “Schwartzovom dome”, ktorý slúžil ako kláštorná budova. Nový kláštor však už nestačili postaviť, lebo im v tom zabránila tzv. Akcia “K” z 13. na 14. apríla 1950, ktorou komunisti zlikvidovali v Československu všetky mužské kláštory. Po nej nasledovala tzv. Akcia “P”, ktorou bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev. Týmto redemptoristi stratili na dlhé roky komunizmu právo existencie v Stropkove.

Redemptoristi v Stropkove v čase totality

V máji 1968 sa gréckokatolícki redemptoristi vrátili do Stropkova a pokúšali sa dostať späť svoj chrám a “Schwartzov dom”, ktorých boli pôvodnými majiteľmi. Pravoslávna cirkev sa však nechcela vzdať “svojho” majetku, ku ktorému veľmi ľahko, zásluhou komunistov, po roku 1950 prišla. Nevyriešilo sa to ani súdnou cestou. Keď redemptoristi nechceli stratiť všetok majetok, teda chrám i “Schwartzov dom”, nič iné im nezostalo, len pristúpiť na ich spoločne úžívanie s pravoslávnou cirkvou.

V auguste 1970 bol vypracovaný projekt na nový kláštor redemptoristov v Stropkove. V plánovanej budove mali bývať aj rehoľné sestry, ktoré by pomáhali vo farnosti. Aj napriek tomu, že plánovaná budova bola prezentovaná ako farská, ani toto nezavážilo v rozhodovaní, či redemptoristi dostanú stavebné povolenie. Boli časy, že ho dostať nemohli. Preto tento projekt zostal len na papieri.

Ako riešenie z núdze, sa redemptoristi utiekali k myšlienke, že si postavia rodinný dom. V tom im nikto nemohol zabrániť a toto sa neskôr ukázalo ako veľmi prozreteľnostné. V roku 1973 dostali stavebné povolenie a tak za tri roky vybudovali dom, ktorý pod hlavičkou rodinného domu slúžil ako farská budova a po roku 1989 už aj ako kláštor.

Nový kláštor Najsvätejšej Trojice

Po “zamatovej revolúcii” zo 17. novembra 1989 začali sa redemptoristi dožadovať svojho majetku, teda vrátenia cerkvi sv. Cyrila a Metoda a bývalého kláštora (“Schwartzovho domu), ktoré boli postavené z prostriedkov redemptoristov, gréckokatolíckych veriacich a dobrodincov zo zahraničia. Po ďalších nekončiacich sa súdnych sporoch s pravoslávnou cirkvou sa to nakoniec s pomocou gréckokatolíckych veriacich podarilo.

Po vybavení všetkých stavebných povolení a schválení projektu stavby, pristúpilo sa k budovaniu nového kláštora. V polovici apríla 1993 bolo oplotené stavenisko a začalo sa so stavbou betónovej platne, na ktorej mala stáť kláštorná budova. Kedže ju stavebná firma urobila nekvalitne, čo sa našťastie skoro zistilo, bolo potrebné posilniť platňu betónovými injekciami, čím sa však čas ukončenia stavby neúmerne pretiahol. V r. 1994 boli vybudované dve poschodia. V jeseni predstavení rozhodli, že aj podkrovné miestnosti budú využité na obývacie priestory. Týmto rozhodnutím sa znova čas dokončenia stavby predĺžil, ale do zimy už bola stavba pod strechou. V zime sa pracovalo na osadzovaní elektroinštalácie a kúrenia. Do roku 1995 redemptoristi vstupovali s predsavzatím, že budú ukončené omietky. To sa viac-menej podarilo. V jeseni 1995 bol urobený násyp a parkovisko od strany garáží. V zime a v jari 1996 sa naďalej pracovalo vo vnútri stavby. Maľovalo sa, dávali sa obkladačky, dlažba a robili sa ďalšie dokončovacie práce. Keď to dovolilo počasie, začali sa robiť aj terénne úpravy okolo stavby. V apríli a máji 1997 sa urobili posledné práce, aby bola stavba pripravená pre svojich prvých obyvateľov, misionárov – redemptoristov. Nový kláštor posvätil 20. júla 1997 generálny predstavený redemptoristov z Ríma Juan M. Lasso de la Vega a vladyka Milan Chautur, C.Ss.R.

Prvú komunitu redemptoristov v novom kláštore vytvorili ihumen o. Štefan Vasilík, ktorý bol zároveň správcom gréckokatolíckej farnosti v Stropkove. A zástupca ihumena o. Michal Roško, ktorý spravoval aj farnosť Stropkov-Bokša, o. Miroslav Medviď, misionár, o. Mikuláš Tressa, kaplán v Stropkove, o. Jozef Vojtila, správca farnosti v Mikovej a o. Bohumil Čelůstka, ktorý bol na dôchodku.

Kláštor je miestom pre stretnutie mládeže zo Stropkova a jeho okolia, pre dni obnovy rôznych hnutí v Cirkvi (Oáza, Neokatechumenát, Obnova v Duchu Svätom) či duchovné cvičenia. Pri kláštore tiež pôsobí spevácky zbor sv. Cyrila a Metoda.

Chrám sv. Cyrila a sv. Metoda

Redemptoristi rímskokatolícki i gréckokatolícki prišli do Stropkova v decembri 1921 a usadili sa v bývalom františkánskom kláštore, ktorý im dal do správy košický biskup Augustín Fischer-Colbrie. V 1931 sa väčšina gréckokatolíckych redemptoristov presťahovala do nového kláštora v Michalovciach. V 1942 zo Stropkova definitívne odišiel aj posledný gréckokatolícky otec a v Stropkove zostali len rímskokatolícki redemptoristi. Gréckokatolícki veriaci sa však s takýmto stavom neuspokojili. Chceli mať v Stropkove svojho kňaza i svoj chrám.

Myšlienka postaviť v Stropkove chrám pre gréckokatolíkov teda siaha až do čias druhej svetovej vojny. Vtedy veriaci, len aby gréckokatolícki redemptoristi zo Stropkova neodišli, boli ochotní robiť zbierky a postaviť nový chrám. Vtedy to z rôznych príčin nebolo možné, hoc aj preto, že zúrila vojna a vyhliadky do budúcnosti boli neisté. Idea sa naplnila až po druhej svetovej vojne. Z veľkej časti aj preto, že v marci 1946 bola zriadená Michalovská viceprovincia redemptoristov. K jej zriadeniu museli mať gréckokatolícki redemptoristi aspoň tri miesta – kláštory, kde by pôsobili, preto sa jej členovia vrátili do Stropkova. Nevrátili sa však do bývalého farantiškánskeho kláštora, ale našli si nové miesto, ktoré kúpili od Samuela Schwartza, spolu s menším domom a začali budovu cerkvi. Sv. liturgie slúžili najprv v prenajatých priestoroch „u Maguta“ a neskôr „u Štoka“, a nakoniec vo Schwartzovom dome, až do času, keď si nevybudovali vlastný chrám. Bývalý františkánsky kláštor rímskokatolícki redemptoristi vrátili košickému biskupovi a natrvalo zo Stropkova odišli.

Posviacka základného kameňa chrámu, ktorý mal byť zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi a zároveň mal byť aj pamätníkom hrdinov padlých v druhej svetovej vojne, sa konala 5. júla 1947 a bol na nej aj o. Dominik Metod Trčka, už ako protoihumen. Zásluhu na výstavbe chrámu mali tak redemptoristi ako aj veriaci, a to nielen z okolia Stropkova, ale aj z ČSR, ba dokonca i zo zahraničia. Výstavbu chrámu podporil aj vtedajší pápež a taktiež prešovskí vladykovia Pavol a Vasiľ, ktorí ho zároveň aj posvätili 4. septembra 1949.

Ďalšie osudy chrámu neboli príliš pokojné, pretože pol roka po jeho posviacke, 13. apríla 1950, boli redemptoristi zo Stropkova násilím vyvezení do internácie a chrám sa stal „vlastníctvom“ pravoslávnej cirkvi, ktorá ho samostatne užívala až do 10. júna 1968, kedy si ho gréckokatolíci zobrali dramatickým spôsobom znova späť. Takýto stav trval len do apríla 1970. Vtedy totiž ONV vo Svidníku úradne chrám zatvoril a tým prinútil gréckokatolíckych redemptoristov uzavrieť zmluvu s pravoslánou cirkvou o spoločnom užívaní chrámu. Stalo sa tak 14. októbra 1970. Podpísanie „dohody“ medzi veriacich oboch cirkví neprinieslo pokoj, ale práve naopak. Stále sa totiž našiel sporný bod, ktorý sa stal pretextom k tomu, aby nebola dodržiavaná celá dohoda tak z jednej ako aj z druhej strany. Nepomohli ani tlaky z MsNV, ONV, KNV či dokonca z Ministerstva kultúry. Takýto stav trval prakticky až do roku 1990.

V máji 1990 redemptoristi uznali „dohodu“ o spoločnom užívaní chrámu sv. Cyrila a Metoda s pravoslávnou cirkvou za neplatnú a vyzvali ju, aby si našla nové priestory. Táto ale na výzvy nereagovala, preto boli gréckokatolíci nútení vysťahovať veci pravoslávnych z chrámu, najprv do jednej zo sakristií a neskôr na faru, kde im ešte dočasne dovolili slúžiť bohoslužby. Takto sa chrám sv. Cyrila a Metoda ocitol znova v rukách jeho pôvodného vlastníka – gréckokatolíckych redemptoristov michalovskej vicepovincie.

Dnes redemptoristi znova môžu rozvíjať svoju duchovnú činnosť pri chráme ako správcovia farnosti, ktorá pri chráme existuje. Okrem toho sa venujú práci s mládežou a deťmi, katechizácii, ale predovšetkým evanjelizácii formou misií, duchovných cvičení a obnov, ktoré sú ich prvoradým poslaním.