Vznik viceprovincie

Prvá komunita redemptoristov na Slovensku bola založená v jeseni 1921 v Stropkove. Jej členmi boli redemptoristi dvoch obradov. Postupne sa kláštor stával duchovným centrom horného Zemplína. Okrem apoštolských prác charakteristických redemptoristom, misie, duchovné obnovy a exercície, misionári sa angažovali aj na poli unionizmu. Gréckokatolícki redemptoristi sa však od príchodu do Stropkova pokúšali získať vhodné miesto, kde by mohli založiť samostatný kláštor.
Gréckokatolícki redemptoristi začali pôsobiť v Michalovciach v jeseni 1931. Dňa 7. septembra 1931 totiž vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) posvätil verejnú kaplnku v kláštore a 17. septembra posvätil kláštor protoihumen redemptoristov na Haliči o. Jozef Schrijvers (1876-1945). Nový kláštor bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko. Pri kláštore bol postavený chrám Sv. Ducha. Jeho posviacku vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. O rok neskôr bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Duch, Mária a Jozef.
Počas II. svetovej vojny hrozilo gréckokatolíckym redemptoristom vypovedanie z územia Slovenského štátu, pretože väčšina z nich bola českej národnosti. Plán na založenie michalovskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie, ktorá by sídlila v kláštore a chráme redemptoristov sa našťastie pre redemptoristov nepodaril, preto po skončení vojny mohli redemptoristi uvažovať o založení samostatnej viceprovincie. Počas vojny michalovský kláštor nepatril pod pražskú provinciu, ale pod bratislavskú viceprovinciu s právami provincie. Tá však nevznikla z vôle redemptoristov a zo skutočných potrieb, ale pod nátlakom úradníkov Slovenského štátu. Tí totiž presadzovali, aby sídlo reholí bolo na území štátu a vyšší predstavení mali byť iba Slováci. Po vojne sa situácia zmenila a bola šanca konečne vytvoriť štruktúry pre gréckokatolícku viceprovinciu. Ta by síce naďalej podliehala pražskej provincii, ale novou štruktúrou by sa posilnili kompetencie miestnych predstavených.
Keď bola v decembri 1945 založená a v marci 1946 promulgovaná michalovská gréckokatolícka viceprovincia redemptoristov, za jej prvého protoigumena bol menovaný o. Metod Dominik Trčka. Okrem Michaloviec tvorili viceprovinciu aj novozaložené kláštory v Stropkove a v Sabinove. V Michalovciach, kde mal sídlo aj protoihumen o. Metod Dominik Trčka, začal existovať aj samostatný gréckokatolícky juvenát. Nárast členov priniesol zvýšenie počtu misijných prác a rozmach tlačového apoštolátu. Toto všetko však nástupom komunistov bolo postupne obmedzované a nakoniec zlikvidované.
Ešte v júli 1948 sa na základe rozhodnutia Povereníctva vnútra uskutočnili prehliadky kláštorov baziliánov v Prešove a Trebišove, sestier služobníc v Prešove a redemptoristov v Michalovciach i Stropkove. Aj keď v tom čase ešte nebol zatknutý nikto z členov viceprovincie, predsa len dané udalosti boli jasným znakom blížiaceho sa prenasledovania. Predstavení jednotlivých reholí a taktiež vladyka Gojdič OSBM sa obracali so sťažnosťami na príslušné úrady, no nič nedocielili. Boli nútení zaujať obranný postoj a snažiť sa brániť aspoň to, čo zostalo.
Počiatok roka 1949 priniesol pre redemptoristov ďalšie dve negatívne udalosti: uväznenie direktora juvenátu o. Štefana Lazora a snahu úradov o poštátnenie michalovského kláštora ako juvenátu. O. Lazor bol nakoniec po trojmesačnej väzbe a súdnom procese uznaný za nevinného a prepustený na slobodu. Horšie to dopadlo z juvenátom redemptoristov. Štátne orgány na úrovni kraja a okresu pripravovali jeho poštátnenie a tak len jeho zrušenie zabránilo likvidácii kláštora. Keď 16. mája 1949 komisia Povereníctva školstva, vied a umenia pod vedením ThDr. Jozefa Straku a Vladimíra Mišíka vykonala v kláštore domovú prehliadku, mohla jedine konštatovať, že v kláštore v školskom roku 1949/1950 nebudú ubytovaní žiaci štátnych škôl. Komisia preto navrhla nepoštátniť kláštor redemptoristov, čo nadriadené štátne orgány akceptovali.
Predzvesťou likvidácie gréckokatolíckych redemptoristov zo strany komunistov boli domové prehliadky a prenasledovanie členov kláštora. Najväčšou pohromou však bola informácia o rušení michalovskej viceprovincie redemptoristov. 26. apríla 1949 sa protoihumen o. Trčka stretol v Prahe s provinciálom P. Františkom Suchomelom, kde sa spoločne snažili nájsť východisko z krízovej situácie. Po rozhovore o. Trčka cestoval do Bratislavy za ThDr. Jozefom Strakom, aby získal ďalšie informácie. Vo štvrtok 28. apríla sa vrátil do Prahy za P. Suchomelom, ktorý si do svojho zápisníka poznamenal: „Dopoledne rozmluva s Pl.R.P. Protoihumenem Dom. Trčkou, který se vrátil z Bratislavy a přinesl mi velmi nepříznivé zprávy o osudu mich. viceprovincie. Vyžádal jsem si ihned slyšení u J. Exc. nejd. Msgr. Dr. Verolino, sekretáře pražske nunciatury a vyžádal jsem si od něho z důvodu nalehavosti všechny pravomoci k prozatimnímu uspořádání věcí na vých. Slovensku. (…)“. Hneď večer odcestovali spoločne rýchlikom do Michaloviec, kde sa 30. apríla 1949 za účasti bratislavského viceprovinciála P. Jozefa Chochulu a takmer všetkých členov michalovskej viceprovincie rokovalo o ďalšom postupe. Výsledok porady môžeme zhrnúť do týchto bodov:

– prechod členov do bratislavskej viceprovincie,
– biritualizmus v kláštore v Michalovciach,
– zrušenie juvenátu a rímskokatolícky noviciát,
– kláštory v Sabinov a Stropkove ako „pastoračné centrá“,
– o. Metod Dominik Trčka naďalej tajným protoihumenom.

Existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov sa snažila zachrániť aj Apoštolská internunciatúra v Prahe, ktorá bola o celej záležitosti podrobne informovaná. V nóte z 20. mája 1949 adresovanej Ministerstvu zahraničných vecí protestovala proti likvidácii kláštorov baziliánov a baziliánok v Prešove, uväzneniu rehoľníkov a zrušeniu viceprovincie redemptoristov. Jej intervencia však zostala nevypočutá.
Protoigumen o. Trčkovi sa síce presťahoval do kláštora v Sabinove, ale nepodarila sa kamufláž, že bratislavská a michalovská viceprovincia sa skutočne spojili v jednu – rímskokatolícku viceprovinciu. Štátna moc mala vďaka udavačom a špiónom veľmi dobre zmapovanú situáciu či už okolo gréckokatolíckej cirkvi a jej predstaviteľov, či aj okolo rehoľných spoločenstiev. Trik s tým, že gréckokatolícki redemptoristi budú naoko “poslušní“ štátu, ale pritom si budú tajne realizovať svoje plány nevyšiel, lebo tajní a špicľovia to príliš rýchlo odhalili.
Počas smutne známej akcie K, v apríli 1950, boli zrušené aj rehoľné spoločenstvá gréckokatolíckych redemptoristov v Michalovciach, Stropkove a Sabinove a členovia viceprovincie boli násilne internovaní v komunistických koncentračných táboroch.
V roku 1968 žiaľ nevyšiel pokus obnoviť rehoľný život a tým aj existenciu viceprovincie, preto sa na obnovenie viceprovincie muselo čakať ešte ďalších viac ako dvadsať rokov.