Gréckokatolícki redemptoristi na Slovensku

Aj keď Pražská provincia pomohla pri založení Varšavskej provincie, už od začiatku založenia provincie v Prahe bol zrak jej členov obrátený na Balkán. Svedčí o tom medziiným založenie „Jednoty za obrátenie a zjednotenie Slovanov v Katolíckej Cirkvi“ v jej seminári roku 1906, vydávanie seminárneho časopisu „Jitro“ a aktívna účasť na Velehradských unijných kongresoch. Veď väčšina misionárov – redemptoristov, ktorí v 19. stor. pracovali na Balkáne, boli českého alebo moravského pôvodu. Okrem toho sa na začiatku 20. storočia veľa hovorilo o možnosti zjednotenia pravoslávnych Bulharov s Rímom, čo len zväčšovalo dôležitosť tejto orientácie. V neposlednom rade tiež mohol motivovať fakt, že P. Achiel Deleare (1868-1939) ako prvý redemptorista prijal 11. augusta 1906 východný obrad a pracoval medzi gréckokatolíkmi v Kanade, pochádzajúcimi najmä z Haliče.
V roku 1907 vstúpil do Kongregácie František Sorko (1888-1917), Chorvát, ktorý mal veľkú túžbu pracovať na Balkáne. On dodával členom „Jednoty“ misionársky zápal, z ktorého sa však pre nepriaznivé politické pomery rodili len články v časopise „Jitro“. O tom, že myšlienka pracovať na Balkáne bola braná vážne aj provinciálom Pražskej provincie svedčí fakt, že v roku 1913 neprijali ponúkanú fundáciu vo Videfalve na Slovensku s odôvodnením, že ak by tam chceli pracovať, museli by maďarizovať a okrem toho v Juhoslávii sa pre redemptoristov otváralo nádejnejšie pole pôsobnosti. P. Karel Plešek, ktorý bol provinciálnym konzultorom mal však na túto vec iný názor. V liste P. Hudečkovi napísal, že ak by bol dom v Uhorsku, určite by sa do Kongregácie prihlásilo viac tamojších kňazov. Nakoniec z tejto fundácie nebolo nič a aktivita Pražskej provincie sa obrátila ešte viac na Balkán.
Začiatok prvej svetovej vojny pokazil všetky nádeje českých redemptoristov, ktoré vkladali do misií na Balkáne. Malé iskierky nádeje sa však zaiskrili roku 1916, keď viedenskí redemptoristi dostali ponuku od viedenského kardinála pracovať, až to dovolí čas a pomery na Balkáne alebo v ázijskej časti Turecka. Pretože viedenskí redemptoristi neboli pripravení na takéto dielo, P. Hudeček navrhol, aby toto dielo uskutočnila Pražská provincia. Podľa jeho názoru mohol byť založený kláštor v Záhrebe, ktorý by sa stal miestom, odkiaľ by sa ďalej rozširovali misijné aktivity.
O. Václav Nekula (1884-1918), ktorý veľmi horlil za misie na Balkáne, počas svojho pobytu na fronte ako poľný kurát začal rokovať s arcibiskupom Bauerom o založení kláštora v Juhoslávii. Náhla smrť o. Václava roku 1918 všetko ukončila. Keďže roku 1917 zomrel po ťažkej chorobe aj o. Sorko, myšlienka na balkánske misie sa úplne rozpadla. Jej duch však v členoch Pražskej provincie zostal navždy pevne zakorenený.
Po prvej svetovej vojne sa politická situácia trocha stabilizovala, ale zmenili sa politické pomery. Na Balkáne bolo len veľmi ťažko pomýšľať na otvorenie nejakej fundácie, lebo nedovoľovala to panujúca politická situácia, ale aj veľká materiálna bieda. Po vzniku Československa územie bývalého horného Uhorska opustili maďarónsky zmýšľajúci rehoľníci zanechávajúc po sebe prázdne, zväčša však schátralé a zanedbané kláštory. Týmto sa pre „nové rehole“, teda i pre redemptoristov otvorilo nové pole pôsobnosti, na ktoré ešte pred prvou svetovou vojnou nemali prístup. Redemptoristi dostali viac ponúk na prevzatie rôznych kláštorov, ale najreálnejšie to vyzeralo s prijatím kláštora vo Sv. Beňadiku a v Stropkove. Vo Sv. Beňadiku boli P. Schroller s P. Polepilom aby zhodnotili situáciu, ale ako sa ukázalo, nakoniec z tejto fundácie nič nebolo. Fundácia v Stropkove však aj naďalej ostávala otvorenou záležitosťou.
Keď ešte roku 1918 navrhol ľvovský arcibiskup-metropolita Andrej Šepticky belgickým redemptoristom pracujúcim medzi gréckokatolíkmi na území Haliče (dnešná Ukrajina), aby požiadali o pomoc Pražskú provinciu redemptoristov. Jeho prosbe vyhoveli a roku 1919 sa do Haliče vypravili o. Dominik Trčka (1886-1959) a o. Stanislav Nekula (1887-1969). Podobne ako belgickí otcovia prijali východný obrad, zostali však aj naďalej členmi Pražskej provincie. Po dvoch rokoch práce medzi Ukrajincami sa vrátili do Čiech, kde dostali novú úlohu – pracovať medzi gréckokatolíckym ľudom pod Karpatmi, na Slovensku.