Spolupráca redemptoristov s laikmi

Posted on Február 25th, 2010

Redemptoristi samozrejme spolupracujú aj s laikmi. Generálny konzultor redemptoristov z Ríma P. Juventius Andrade sa v kláštore v Kostolnej prihovoril prítomným na tému: “Spolupráca redemptoristov s laikmi.”

Zvukový záznam zo stretnutia:

http://www.calvary.sk/resources.php?dir=prednasky/andrade_kostolna

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Založenie kongregácie C.Ss.R. – časť II.

Posted on Február 25th, 2009

Alfonz vo svojich tridsiatich šiestich rokoch konal z Neapola celozápalnú obetu. Niektorí životopisci tento úsek jeho života nazývajú i exodus (východ, odchod) – svätec totiž opustil bohaté mesto Neapol, aby mohol byť bližšie k chudobným a opusteným na vidieku.

Neapol bol jeho svetom – tu vyrastal a formoval sa, tu mal svoju rodinu, tu žil pre chudobných remeselníkov, tu založil a viedol večerné kaplnky. A teraz to všetko nechal za sebou, aby vytvoril niečo nové – aby založil Kongregáciu, aby tak naplnil Božiu vôľu. Read the rest of this entry »

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Založenie kongregácie C.Ss.R.

Posted on Február 25th, 2009

Tak, ako má každý z nás svoje narodeniny, tak i spoločenstvo redemptoristov oslavuje svoje založenie – svoje „narodeniny“.

Vznik Kongregácie redemptoristov sa datuje 9. novembrom 1732 a spája sa s malým juhotalianským mestečkom Scala. Týmto počiatkom žijú redemptoristi dodnes – stále si pripomínajú, ako a prečo vznikli. V počiatkoch rehole veľmi jasne vidíme charizmu a jej základné poslanie – ohlasovať evanjelium tým najopustenejším.

Doba sa však postupne mení, len duch ostáva stále ten istý. Pokúsme sa preto lepšie pozrieť na okolnosti vzniku rehole redemptoristov a na výnimočnú úlohu svätého Alfonza Liguori v tomto procese. Read the rest of this entry »

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Večerné kaplnky

Posted on Február 25th, 2009

Keď sa Alfonz v roku 1726 stal kňazom, náboženská situácia v Neapolskom kráľovstve nebola príliš potešujúca. Nedostatok kňazov však nehrozil – duchovenstva bolo, naopak, až príliš veľa (len v samotnej Neapolskej arcidiecéze, kde sa počet veriacich odhadoval na 400 tisíc, bolo vyše 1 500 diecéznych kňazov, nepočítajúc k tomu rehoľných kňazov, ktorí žili v asi stovke kláštorov). O niekoľko rokov neskôr Read the rest of this entry »

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Nezabudnuteľný deň

Posted on Február 25th, 2009

Každý z nás má nejaký svoj nezabudnuteľný deň. Deň, ktorý sa hlboko zapísal do nášho života, chvíľa, ktorá nás hlboko zasiahla a zmenila. Môže to byť krásny zážitok, alebo aj bolestná spomienka. Je to výrazná skúsenosť, ktorá radikálne poznačila náš život. Najbežnejšie sú krásne zážitky a udalosti – napríklad úspešné ukončenie školy alebo dokonca promócie na vysokej škole, deň svadby, narodenie prvého dieťaťa…

Aj svätý Alfonz Liguori mal jeden takýto nezabudnuteľný deň. Spomínal naň rád počas celého svojho života až do neskorej staroby. Tento deň radikálne zmenil jeho život. Mal vtedy 26 rokov. Bola nedeľa 29. augusta 1723. Čo sa mu vtedy prihodilo? Read the rest of this entry »

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Sv. Alfonz – najhorlivejší Učiteľ Cirkvi

Posted on Október 31st, 2008

Deň narodenín je vždy milým a významným sviatkom každého z nás. Je to čas vďačnosti Bohu za dar života. Taktiež za všetko pekné a dobré, čo sme vďaka jeho dobrotivej a láskavej starostlivosti zažili. V tento deň sme vďační aj ľuďom, najprv naším rodičom, a potom ostatným príbuzným a priateľom. Narodeniny sú sviatočným dňom nielen pre nás samých, ale aj pre našich príbuzných a priateľov.

Rehoľná rodina redemptoristov dňa 1. augusta s podobnou radosťou oslavuje „deň narodenín pre nebo“ nášho zakladateľa svätého Alfonza De Liguori. Je to deň jeho smrti. V tradícii cirkvi sa deň smrti mučeníkov a svätých vníma, ako dies natalis – deň narodenia pre nebo. Smrť je prechodom do pravého života, života v plnosti, v Bohu, kde niet náreku ani bolesti (porov. Jn 20,4b). Všetci sme povolaní pre život večný, pre život v plnej blaženosti.

Kto bol svätý Alfonz? Narodil sa 27. septembra 1696 v Neapoli, v bohatej šľachtickej rodine. Veľmi dobre začal svoju svetskú kariéru ako advokát. Už v svojich šestnástich rokoch sa stal doktorom svetského a cirkevného práva. Bol veľmi nábožný a úslužný. Pravidelne, ako dobrovoľník, chodieval pomáhať do nemocnice k nevyliečiteľne chorým. Okrem toho v jeho srdci dozrievala túžba vydať sa na ďaleké misie v Ázii. Počas svojej krátkej advokátskej praxi, si jedného dňa uvedomil, že slúžiť Bohu, a takto ľuďom, je oveľa cennejšie. Aj napriek otcovmu nesúhlasu vstúpil do seminára a stal sa horlivým kňazom, ľudovým misionárom, veľkým teológom a zakladateľom Rehole Redemptoristov. Bol jej dlhoročným predstaveným a neskôr biskupom svätej Agáty dei Gotti. K Pánovi odišiel vo veku 91 rokov. Počas svojho života napísal viac ako sto kníh a publikácii, aby ľuďom pomáhal v ich duchovnom raste. V roku 1839 bol svätorečný a v roku 1871 bol vyhlásený za Učiteľa Cirkvi. V roku 1950 sa stal patrónom spovedníkov a moralistov.

Avšak svätý Alfonz má ešte jeden pozoruhodný titul, ktorým vyniká nad ostatnými – najhorlivejší Učiteľ Cirkvi. Dostal ho od pápeža Pia IX., ktorý ho za Učiteľa Cirkvi vyhlásil. Avšak takisto ho nedávno charakterizuje aj Svätý Otec Ján Pavol II. Vo svojom liste redemptoristom píše, že svätý Alfonz, od svojho obrátenia, žil neustále evanjeliovou nespokojnosťou. Presviedčajú nás o tom aj mnohé fakty z jeho života. Pred dreveným krížom v svojej cele mal napísané vlastnou krvou krátku, ale veľavravnú modlitbu: „Môj Ježišu, všetko pre teba!“ A takto aj žil. Všetko čo mal, dával do služieb milujúcemu Bohu a milovanému človeku. Bol veľmi talentovaný. Ako architekt projektoval kláštory, ako spisovateľ písal mnohé knihy, ako hudobný skladateľ komponoval mnohé nábožné piesne, ako misionár všetkých viedol k Bohu a poukazoval na jeho dobrotu a milosrdenstvo. Vo svojej horlivosti zložil aj súkromný sľub – nestratiť ani jednu minútu. Z jeho života je známe obdobie, keď denne desať hodín pracoval, osem hodín sa modlil, päť hodín venoval spánku a jednu hodinu na jedlo a odpočinok. Z dvanástich mesiacov v roku, osem mesiacov chodieval na ľudové misie.

S údivom sa môžeme opýtať: „Odkiaľ sa v ňom brala výnimočná horlivosť pre Božie Kráľovstvo? Kde čerpal zápal?“ Keď sa pozornejšie prizrieme jeho životu, odpoveď je jednoznačná. Jeho neúnavná horlivosť má svoj pôvod v Božej láske. Potvrdzuje to aj bývalý generálny predstavený redemptoristov otec Juan Lasso De La Vega, keď pri otvorení kongresu redemptoristov o svätom Alfonzovi povedal: „Aktivita svätého Alfonza mala svoje korene v láske k Ježišovi Kristovi a k chudobnému ľudu.“ Na svätom Alfonzovi sa tak spĺňali slová svätého Pavla: „Božia láska nás poháňa, keď si uvedomíme, že jeden zomrel za všetkých.“

Božia láska sa vo svätom Alfonzovi rodila, vzmáhala a rástla skrze modlitbu. V nej zakúšal osobitne premieňajúcu silu Božej lásky. V modlitbe svätý Alfonz veľa premýšľal nad čistou Božskou láskou, ktorú nám ukázal Ježiš Kristus už v Betleheme v jasličkách, potom celým svojím životom i slovom. Avšak najvýraznejšie na dreve kríža a neustále nám ju sprítomňuje v najsvätejšej Eucharistii. Svätý Alfonz vedel tráviť dlhé hodiny na modlitbe, meditujúc tieto tajomstvá, ponárajúc sa čoraz viac do čistej Božej lásky. Nechal sa plne preniknúť Svätým Duchom.

„Život a náuka svätého Alfonza“, ako napísal Svätý otec Ján Pavol II., pri príležitosti 300 výročia jeho narodenín (1996), „sú cenným impulzom.“ Nech teda tento príklad neúnavnej horlivosti pre Božie kráľovstvo nás pobáda odkryť jej prameň, totiž poznanie a skúsenosť veľkej Božej lásky. Lásky, ktorá je vždy nová, svieža, strhujúca. Božia láska, ktorá premieňa, uzdravuje, dáva silu i zápal. K nej nás privádza príklad svätého Alfonza. Zakúsiť nanovo Božiu lásku osobne na modlitbe, započúvať sa do tichého hlasu Otca: „Ty si môj milovaný syn, milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie.“ A potom dať veľkodušnú odpoveď lásky. Svätý Alfonz, najhorlivejší učiteľ Cirkvi, prihováraj sa za nás hriešnych!

o. Metod Marcel Lukáčik, CSsR

(Uverejnené v Misionári 8/2004)

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

V škole sv. Alfonza

Posted on Október 31st, 2008

Dňa 1. augusta nielen my, redemptoristi, ale aj celá Cirkev slávi sviatok sv. Alfonza de Liguori. My redemptoristi hlavne preto, že ide o zakladateľa našej kongregácie a celá Cirkev preto, že to bol nielen muž svätého života, ale aj človek, ktorý pre jej dobro urobil veľmi veľa. Žil v neľahkom období osvietenia, keď sa v rámci Cirkvi stretali rôzne, často aj protichodné názory, týkajúce sa samotnej spásy, milosti, morálky, modlitby, ale aj Cirkvi, štátu či sveta. Veľkosť sv. Alfonza spočíva predovšetkým v tom, že nie doba, v ktorej žil vplývala na neho, ale svojím životom, názorom a náukou, vplýval špecifickým spôsobom on na ňu. V relativizme pohľadov a v špekuláciách množstva teórií ukázal správnu cestu za Kristom. Jeho náuka mu vyslúžila titul Učiteľ Cirkvi a jeho prístup k človeku ho učinil hodným byť patrónom moralistov a spovedníkov. Má čo povedať aj dnes. Pozrime sa preto aspoň na malé percento jeho náuky o spovedaní a modlitbe.

Celá služba zmierenia ľudí s Bohom bola u sv. Alfonza naplnená ideou „hojného vykúpenia“. Práve z nej vyplývala jeho apoštolská horlivosť. Podľa sv. Alfonza „Boh nechce nechať človeka v jeho hriechu, ale pozdvihnúť ho z úpadku. Preto na zem poslal svojho Syna, aby ako človek zomrel za ľudí, a tým ich zachránil od večnej smrti, ktorú privodzuje hriech.“ Za základ plánu spásy sv. Alfonz viac považoval potrebu lásky než spravodlivosti. Z tejto potreby lásky rodil sa aj jeho osobný náboženský život i forma pastorácie.

V jeho knihe Pratica di amare Gesu Cristo (u nás známa ako Cesta lásky) sa horí o tom, že základom tajomstva vykúpenia je láska. Alfonz hovoril: „Čo mohlo Boha doviesť k smrti? … bola to láska, ktorá nedbá o svoju dôstojnosť! Pretože láska, ktorá sa chce dať poznať milovanému, nehľadí na seba a nedbá o svoju dôstojnosť, ale robí všetko preto, aby sa milovanému zjavila, aby si ju milovaný všimol.“ Alfonz, ktorý je aj patrónom moralistov, túžil Božiemu ľudu, a zvlášť najviac opusteným, jasne a s istotou ukázať bezhraničnú Božiu lásku.

Vedomý si toho, že Boh vo svojej láske a milosrdenstve chce spasiť všetkých ľudí, rád sedával v spovedelnici, aby zmieroval hriešnikov s Bohom. O. Tannoia o tejto jeho službe hovorí: „Veľmi rád sedával v spovedelnici, vždy bol obkolesený davom penitentov. Prichádzali k nemu ľudia rôznych stavov, rôzneho veku či povolania. Ohromne si vážil túto prácu. Neskôr, ako starec, stále opakoval, že táto práca bola najväčším prínosom pre duše a zároveň najmenším dôvodom na pýchu a márnosť pre služobníka Evanjelia. Cez túto službu – vravel – viac než cez akúkoľvek inú, duše sa priamo zmierujú s Bohom a dostávajú dar hojnosti Kristovej krvi.“

Vízia vykúpenia ako lásky sv. Alfonza nútila, aby priviedol ľudí k stretnutiu s Kristom. S ohromným presvedčením hovoril spovedníkom, že „ich služba je službou lásky, ktorú ustanovil Kristus pre dobro duší“. Z tohto dôvodu jedinou normou postupovania má byť postoj samého Vykupiteľa, a hlavne pokiaľ ide o hriešnikov. V tejto súvislosti sv. Alfonz silne prízvukoval, nutnosť vážiť si ľudské svedomie a aj svedomie mylné. Napomínal, že pri duchovnom vedení penitentov treba mať na zreteli právo rozvoja človeka. O. Tannoia sa o sv. Alfonzovi vyjadril takto: „Túžil a veľmi to vpájal aj iným, že čím väčších máme hriešnikov, s o to väčšou silou ich treba objať. Opakoval, že taký istý bol postoj Ježiša Krista (…) Nestrašte ich, opakoval, odkladaním rozhrešenia z mesiaca na mesiac, ako je to dnes v móde. Týmto spôsobom im nielenže nepomáhame, ale ničíme ich. Veď ak hriešnik spoznal svoj stav a štíti sa ho, nemôžeme ho predsa nechať v boji s pokušeniami iba s jeho vlastnými silami; je treba mu pomôcť, a najlepšiu pomoc nájde v prijatí sviatostí a milostí, ktoré z nich plynú.“ Radiac spovedníkom v diele „Príručka spovedníka“ sv. Alfonz písal: „Spovedník, jedným slovom, má horieť láskou, byť plný lahodnosti i svätej rozvážnosti. Toto dosiahne iba ten, kto sa najprv na spovedanie pripravil modlitbou a rozjímaním nad Božími pravdami. Na získanie svetla a milosti, ktoré sú potrebné pre náležité plnenie tohto veľkého úradu, niet inej cesty! Ako ktosi spomenul, tento úrad je priťažký dokonca aj pre anjelov.“

Podľa sv. Alfonza kňaz má byť v spovedelnici otcom, lekárom, učiteľom i sudcom. Veľmi dobre si uvedomoval, že v jeho časoch panujúca morálna teológia v spovedníkovi videla predovšetkým „sudcu“. Sám sa preto vedome rozhodol inak. Sv. Alfonz od spovedníka chcel, aby bol predovšetkým odbleskom Božej lásky, ktorá sa zjavuje vo Vykupiteľovi a uzdravuje človeka. Vedel, že „spovedník sa musí zaoberať rôznymi útrapami, sužujúcimi hriešnika (…). Jedným slovom, spovedník v sebe musí mať veľkú lásku a byť sladký ako med.“ U sv. Alfonza, patróna moralistov a spovedníkov, služba sudcu bola na poslednom mieste.

Svätý Alfonz túžil pomôcť a priblížiť sa všetkým na ich ceste k svätosti. Všetkým bez výnimky navrhuje: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Preto jeho služba v spovedelnici mala vždy za cieľ svätosť človeka. Vravieval: „V tejto sviatosti je treba hľadať viac obrátenie, než zadosťučinenie.“ Našepkával spovedníkom, že „lepšie je vyspovedať menej a dobre, než mnohých a neporiadne, bez nápravy (…) pretože spovedník zodpovedá za penitenta, ktorého vypočul, a nie za tých, ktorí sa pri ňom chceli vyspovedať.“ V boji proti hriechu sa nesústreďoval len na pomoc strachu pred peklom, ale hlavne rozvíjaním lásky k Bohu. Spovedníkov vyzýval, aby sa neobmedzovali len na vytrhávaní hriechov zo svojich penitentov, ale radšej, aby v nich zasievali cnosti. Sv. Alfonz bol presvedčený, že „obrátenie vyvolané strachom z Božieho trestu, je krátkodobé. Trvá tak dlho, ako sila tohto strachu. Vo chvíli, keď sa v duši oslabenej spáchanými hriechmi strach pominie, s ľahkosťou sa taký človek vracia k pádu už pri prvom pokušení. Ak v srdci nevzplanie svätá Božia láska, ťažko je vytrvať. Preto základnou snahou kazateľa na misiách má byť to, aby každá jeho reč poslucháčov zapálila svätou láskou.

Nech aj naše srdcia horia takou láskou k Bohu, ktorá nám pomôže prekonávať ťažkosti na ceste k svätosti.

Alfonz Liguori – učiteľ modlitby. Tento titul zodpovedá skutočnosti. Stačí sa pozrieť do jeho asketických diel a utopíte sa v modlitbách a nábožných vzdychoch. Sám Alfonz bol človekom modlitby a povzbudzoval k nej tak vo svojich kázňach, ako aj knihách.

Napísal knihu: Modlitba, veľký prostriedok spásy, ktorá je jedným z jeho najdôležitejších diel. V nej na základe Svätého písma, náuky cirkevných otcov, Tradície a náuky teológov, predstavil celú teológiu modlitby.

Aj napriek panujúcim názorom jansenizmu a pelagianizmu, tvrdil a hlásal, že modlitba je pre človeka veľkým prostriedkom k spáse. Jansenizmus tvrdil, že spásu dosiahnu len niektorí. Pelagianizmus zase príliš zdôrazňoval, že človek je schopný obsiahnúť Boží život vlastnými silami bez potreby modlitby, čo viedlo k jej podceňovaniu. Alfonz hovorí, že pre dosiahnutie spásy človek musí plniť Božiu vôľu, ktorá je vyjadrená v prikázaniach. To však nedokáže bez Božej milosti. Aby človek získal Božiu milosť musí sa modliť. Existuje teda nerozlučná spojitosť medzi modlitbou, milosťou a spásou. Modlitba u sv. Alfonza je preto otázkou byť, alebo nebyť spasený. Formuluje to slovami: „Kto sa modlí, ten sa spasí. Kto sa nemodlí, ten bude zatratený.“

Spása človeka závisí od modlitby. Toto je hlavná myšlienka jeho askézy. Práve preto tak veľa času venoval modlitbe v spoločenstve i v súkromí. Modlil sa za seba, za iných i za svet. Prosil o spásu pre všetkých. Takáto má byť modlitba každého ozajstného kresťana, ktorý nasleduje Krista v diele spásy sveta. Kristus dokonáva dielo spásy nielen slovom a činom, ale aj modlitbou. Modlitba je prostriedkom spásy.

Modlitba sa vznáša z hĺbky ľudskej bytosti. Človek je úplne zavislý na Stvoriteľovi. Bez Neho nedokážeme nič učiniť. Treba sa preto modliť, aby sme Bohu povedali o našej úbohej existencii a o našich potrebách. Vďaka modlitbe dostaneme pomoc a nielen to. Modlitba osvecuje, dáva silu, je pokrmom, dvíha človeka. Z toho pre nás vyplýva povinnosť ustavičnej modlitby. Je potrebná k dosiahnutiu celkového víťazstva. Musíme sa preto modliť o milosť vytrvania až do konca svojich dní.

Modlitba je v svojej jednoduchosti poznaním samého seba i Boha. Je to reč zo srdca do srdca a najdôležitejšie sú úkony lásky, ktoré sv. Alfonz odporúčal. Podľa neho modlitba to je adorácia, vzdávanie chvály, poďakovanie i prosba, zvelebenie, zabudnutie na zlé i nádej. Mala by sa začínať spomienkou na veľké diela Boha, na Jeho dobrotu, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša. To vedie k uníženiu a k pokore.

Veľkou príležitosťou k modlitbe je podľa sv. Alfonza stretnutie s Božou Matkou. Preto v jeho knihe Návštevy Najsvätejšej sviatosti sa nachádzajú aj návštevy Bohorodičky a horlivé slová: „Dovoľ, ó, Pani moja, aby som spolu so sv. Bernardom nazval Ťa základom mojej nádeje a aby som Ti vyznal ako sv. Ján Damascénsky: v Teba som zložil všetku svoju dôveru. Vypros mi odpustenie hriechov, vytrvanie až do smrti i vyslobodenie z očistca.“

Veľkosť modlitby najlepšie pochopíme, ak sa budeme modliť. Nech každá naša modlitba je naplnená láskou a prináša nám milosti potrebné k spáse. Prosme o to na príhovor Presvätej Bohorodičky i sv. Alfonza, učiteľa Cirkvi!

preložil a spracoval o. Juraj Rizman CssR

(uverejnené v Misionári 8/2007)

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Nezabudnuteľný deň

Posted on August 30th, 2008

Každý z nás má nejaký svoj nezabudnuteľný deň. Deň, ktorý sa hlboko zapísal do nášho života, chvíľa, ktorá nás hlboko zasiahla a zmenila. Môže to byť krásny zážitok, alebo aj bolestná spomienka. Je to výrazná skúsenosť, ktorá radikálne poznačila náš život. Najbežnejšie sú krásne zážitky a udalosti – napríklad úspešné ukončenie školy alebo dokonca promócie na vysokej škole, deň svadby, narodenie prvého dieťaťa…

Aj svätý Alfonz Liguori mal jeden takýto nezabudnuteľný deň. Spomínal naň rád počas celého svojho života až do neskorej staroby. Tento deň radikálne zmenil jeho život. Mal vtedy 26 rokov. Bola nedeľa 29. augusta 1723. Čo sa mu vtedy prihodilo? Bola to chvíľa jeho povolania. Už dlhšie premýšľal a seriózne sa rozhodoval o svojej budúcnosti. Ale zintenzívnilo sa to počas letných mesiacov v roku 1723. V tejto veci sa radil s mnohými duchovnými osobami. Jeho situácia nebola jednoduchá – bol prvorodeným synom, a s týmto postavením sa, prirodzene, spájali rodinné povinnosti i záväzky, jeho mladší brat už bol kňazom u benediktínov a vtedajší kňazi v Neapole nežili príkladným kňazským životom. Myšlienka na kňazstvo aj napriek tomu zamestnávala jeho myseľ.

Alfonz najprv prehral svoj prvý súdny proces – to na ambicióznom človeku, akým Alfonz bol, zanechalo dôsledky. Hneď zo súdnej sály utekal domov a zamkol sa vo svojej izbe. Zostal tam tri dni a nikomu neotváral – nereagoval ani na úpenlivé prosby svojej matky, ani na tvrdé vyhrážky otca. Až na tretí deň vyšiel z izby stále zronený a sklamaný z toho, čo sa udialo. Utiahol sa. Prerušil všetky kontakty s priateľmi a celý čas Read the rest of this entry »

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované

Sv. Alfonz ako misionár

Posted on August 17th, 2008

Sv. Alfonza de Liguori poznáme ako učiteľa Cirkvi, ako biskupa, ako zakladateľa rehole redemptoristov, ako veľkého svätca a mystika, ako plodného spisovateľa. Avšak čo ho najviac charakterizuje je azda to, že bol veľkým misionárom. Jeho súčasníci v Neapolskom kráľovstve ho považovali za prvého misionára alebo ešte lepšie povedané za misionára číslo jeden. Podľa odborníkov a historikov bol sv. Alfonz de Liguori v XVIII storočí naozaj najväčším misionárom v Taliansku. Hlásanie Božieho slova bolo hlavnou motiváciou jeho života. Ježiš Kristus bol pre Alfonza predovšetkým misionár, ktorý prišiel k nám, aby zvestoval to, čo počul do Otca. Ježiš Vykupiteľ bol 3 roky putujúcim kazateľom, ktorý chodil po mestách a dedinách a všade hlásal evanjelium. Alfonz veľkodušne nasledoval Ježiša Krista, ktorý prišiel hlásať evanjelium chudobným. Preto Alfonz založil aj Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorej cieľom je nasledovať príklad Ježiša Krista hlásajúceho evanjelium chudobným.

Alfonz robil sv. misie už od svojej kňazskej vysviacky až kým nebol zvolený za biskupa. Skôr ako založil Kongregáciu redemptoristov, už žil apoštolským životom. Bol vyhľadávaným kazateľom, spovedníkom a exercitátorom v Neapole. Patril k niektorým apoštolským združeniam, ktoré sa venovali misiám. Už na začiatku svojej horlivej kňazskej činnosti založil tzv. večerné kaplnky, špecifický apoštolát pre chudobných Neapola. Svoje kňazstvo chápal ako službu ohlasovania Božieho slova. Preto žil evanjelizačne a misijne. Sväté misie nevymyslel Alfonz, robili ich už pred ním rôzne rehole a združenia ako jezuiti, františkáni, kapucíni alebo apoštolské misie. Avšak už ako diecézny kňaz sa presvedčil o ich účinnosti. Po svojich misijných skúsenostiach Read the rest of this entry »

Filed under: Alfonzianska spiritualita | Komentáre sú deaktivované