200. výročie smrti Klementa Márii Hofbauera CSsR

Dňa 15.03.2020 naša Kongregácia redemptoristov oslávi dvesto rokov odchodu k Otcovi nášho „veľkého“ spolubrata sv. Klementa Márii Hofbauera CSsR. Pochádzal s mnohodetnej rodiny, lebo bol deviatym z dvanástich detí. Keď mu zomrel otec, jeho mama ukázala na kríž a povedala: „Odteraz je On tvojím Otcom“.

Už od detstva chcel byť kňazom. Jeho cesta ku kňazstvu však nebola ľahká. Stal sa najprv pekárskym učňom, potom študoval a pracoval u premonštrátov a nejaký čas žil dokonca ako pútnik a pustovník. V roku 1784 vstúpil v Ríme k redemptoristom a prijal tajomstvo kňazstva. O rok nato bol poslaný ako misionár z Talianska do Európy. Spolu s jedným so svojich spolubratov dorazil v roku 1787 do Varšavy. Tu sa stal vyhľadávaným spovedníkom, vychýreným kazateľom ale hlavne ochrancom chudobných. V očiach ľudí bol človekom poctivým a všetko, čo bolo spojené s podvodom a klamstvom mu bolo nadmieru cudzie. Bohužiaľ, mal veľmi prchkú povahu, ktorú musel často krát s veľkým úsilím tíšiť. Bol si vedomý tejto svojej slabosti. Priznal sa, že ďakuje Bohu za túto chybu, lebo ho to nútilo okresávať svoju pýchu a byť viacej pokorným.

Aby sme lepšie spoznali osobu Klementa, pripomeňme si dve skutočnosti s jeho života. Napriek svojim chybám mal spolubratov veľmi rád. Raz sa s nimi v určitej záležitosti nezhodol, čo malo za následok povedzme „komické“ vyústenie. Pri tejto situácii povedal svojim spolubratom: „Robte si, čo chcete. Už s vami nemôžem vydržať. Radšej pôjdem do Ameriky“. No o chvíľu ho zlosť prešla. Nevedel ako ďalej, preto sa modlil k Panne Márii Pomocnici: „Ty si pomohla už mnohým ľuďom. Teraz musíš pomôcť aj mne z tejto kaluže. Najlepšie by bolo, keby moji spolubratia prišli za mnou a poprosili ma, aby som sa vrátil“. Ale nikto neprichádzal. V momente, keď Klement vychádzal z kostola, kde sa modlil, uvidel svojich spolubratov, ktorí ho prišli poprosiť, aby sa vrátil.

Klement zvlášť miloval Vianoce a vždy ich aj patrične slávil, najprv vo svojej rodine, potom vo svojom spoločenstve alebo so sirotami vo Varšave. Záležalo mu na tom, aby svoju lásku ku vtelenému Bohu pretavil naozaj do prekrásnej a slávnostnej vianočnej bohoslužby. V čase, keď zomieral mal dokonca v izbe kópiu Pražského Jezuliatka. V malom Ježiškovi videl veľký dar Boha človeku, za ktorý by mali ľudia Bohu neustále ďakovať.

Láska ku vtelenému Bohu a svojim spolubratom je silným znamením sv. Klementa. V tomto jubilejnom čase 200. výročia odchodu do večnosti nášho svätého spolubrata, prosme o milosť veľkej lásky k Bohu a ľuďom.

 

Spracoval: o. Jozef Troja