Stretnutie s birmovancami v Poprade 9.február 2018

Hosťom siedmeho stretnutia birmovancov bol redemptorista, otec Miroslav Bujdoš, CSsR. Mladým sa prihovoril na tému „Prečo vyznávať svoje hriechy kňazovi“. V úvode svojho príhovoru vyzdvihol originalitu každého človeka. Uviedol, že ak človek nemá vo svojom okolí niekoho, kto by ho povzbudil, má tendenciu ‚vyradiť sa z hry sám‘. Hoci vieme, že Boh človeku v spovedi odpustil, je to človek, ktorý mnohokrát nedokáže odpustiť sám sebe.

„Veľakrát sa cítime ako táto burina na zemi – že nie sme dosť dobrí.“, povedal o. Miroslav. Jeden z najkrajších príbehov v Biblii je stretnutie Ježiša s cudzoložnicou. „Aj my si v živote prechádzame rozličnými krízami a cítime sa ako totálna burina.“ Ľudia, ktorí ju priviedli pred Ježiša, nemohli urobiť nič lepšie. Nemôže byť nič lepšie, ako sa postaviť pred Ježiša ako hriešnik, alebo priviesť k Ježišovi iného hriešnika. Pravda je taká, že hriech je vždy škaredší, ako sa na začiatku zdal. Hriech, ktorý sa nám častokrát ponúka ako niečo nádherné, nás vždy vyjde drahšie, ako sme boli ochotní zaplatiť. „Vieš, ako sa dá predísť hriechu alebo pokušeniu? Skús si predstaviť, ako sa budeš cítiť po tom, ako hriech spravíš. Skôr či neskôr tie výčitky prídu.“, povedal otec Miroslav. Akýkoľvek hriech nestojí za to, aby sme mu venovali svoju pozornosť. Otec Miroslav citoval Svätého Otca Františka, ktorý povedal: „Prestaňme bojovať proti hriechu. Ak zmyslom nášho kresťanského života bude len bojovať proti hriechu, staneme sa depresívnymi kresťanmi, ktorí budú v každej chvíli vidieť len svoje zlyhania a zlyhania druhých ľudí. Začnime bojovať o dobro, ktoré je v nás, aby ho bolo viac.“ Je to dôležité preto, aby sme sa na druhého človeka nepozerali cez jeho hriechy. Aby ten druhý človek nebol v našich očiach burina, ktorá za nič nestojí. Matka Tereza raz povedala: ‚Na spoveď prichádzam ako hriešnica a zo spovednice vychádzam ako hriešnica, ale Bohom milovaná.‘ Otec Miroslav sa podelil s tým, že ani pre neho nie je spoveď niečím príjemným. Či už ako pre kňaza, alebo veriaceho, ktorý sa potrebuje zmieriť s Bohom. „Úprimne vám poviem, že som v živote nezažil príjemnú sv. spoveď.“, podelil sa s mladými. Dobre vieme, že ako život nie je len o príjemnostiach, tak ani viera človeka nemôže byť len o tom, čo mu vyhovuje a čo mu je príjemné. „Ukáž mi mamku, ktorá po siedmykrát vstáva v noci ku svojmu chorému dieťaťu a ráno ešte musí vstať do práce, že je to pre ňu príjemné. Je to správne, a zodpovedná matka to spraví.“, povedal otec Miroslav. Rovnako je to so spoveďou. Nechodíme na spoveď, pretože to je príjemné, ale preto, že je to správne. Je dôležité dobre sa na spoveď pripraviť a priznať sa k hriechom ako chlap, no najkľúčovejšie je to, čo počula od Pána Ježiša tá cudzoložnica: „Neodsudzujem ťa, lebo viem, čo v tebe je. Viem, že máš na viac. Som na teba hrdý nie preto, že podávaš ideálny životný výkon, ale preto, že si mojím synom.“, povedal otec Miroslav. Sám priznal, že do spovednice chodí pre tieto slová. Pri svojej najkratšej spovedi mu neznámy starší kňaz povedal: „Synu, nehreš, lebo si ublížiš.“ V spovedi ti Boh hovorí, že máš právo zlyhávať a robiť chyby. Aj rodičia majú to právo. Každý z nás. Nikto nemá právo počítať tvoje hriechy a zlyhania. Ľudia môžu byť inšpirovaní zakaždým, keď máš odvahu vstať, a to sa stáva v spovednici. Skúsení ľudia hovoria, že máme tri druhy ľútosti, tri druhy sĺz – slzy radosti, slzy smútku a slzy hanby. Hriechy, vďaka ktorým sa človek poučí, spôsobujú slzy radosti. To, čo sa naučíš uprostred búrok a ťažkých chvíľ sa nikdy nenaučíš vtedy, keď všetko klape, keď svieti slnko. Mnohí si dnes kladú otázku, prečo by mali hovoriť svoje hriechy kňazovi. Otec Miroslav ako príklad uviedol systém civilného práva. Ak by sudca, ktorý bežne rozsudzuje ľudí, urobil priestupok voči civilnému právu, nemôže odsúdiť sám seba. Pustili by sa do toho všetky média. „Keď sa nám to zdá dosť logické v civilnom práve, prečo sa nám zdá, že Boží zákon je zlý a nie je potrebný?“, opýtal sa otec Miroslav. Okrem sĺz radosti sú tu ešte slzy smútku. Je to vtedy, keď človek nevidí východisko a odmieta odpustenie a slzami sa len umára. Tretím druhom sú slzy hanby. Je to vtedy, keď sa človek sám za seba hanbí pri pohľade do zrkadla alebo vtedy, keď sa nedokáže pozrieť do očí druhého človeka. Preto prichádzam ku kňazovi a hovorím: Nebeský Otče, zbabral som to. Prosím, odpusť mi. Povzbudil mladých, aby nikdy neodchádzali zo spovede len s tým, že sa chcú polepšiť, ale aby každý deň urobili rozhodnutie byť svätými. „Odchádzaj zo spovede s tým, že vieš konkrétne, na čom chceš pracovať.“ Najkrajšia časť príbehu s cudzoložnicou je v závere. Muži s kameňmi v ruke mali kamenné srdce a boli pripravení zničiť ju, no srdce Pána Ježiša bolo pripravené ju zachrániť. „Aké máš srdce? Má túžbu ničiť a obviňovať, aj samého seba, alebo srdce, ktoré je ochotné zachraňovať a pomáhať?“, opýtal sa otec Miroslav. V záverečnej časti svojho príhovoru mladým poprial: „Prajem vám dve veci – aby ste v sebe mali vždy lásku a milosrdenstvo.“ Pán Ježiš nám nedáva to, čo by sme si za naše hriechy zaslúžili. Mladých povzbudil, aby mali voči svojim rodičom, spolužiakom, mladším či starším súrodencom, kňazom, lásku a milosrdenstvo. Nie to, čo si zaslúžia, ale to, čo potrebujú. „Prajem vám, aby ste zo spovede nikdy neodchádzali zúfalí, ale vždy plní nádeje. Nie ako hriešnik, ktorý sa chce troška polepšiť, ale ako dobrý človek, ktorý chce na sebe ešte zamakať.“ Týmito slovami otec Miroslav ukončil svoju prednášku, nad ktorou sa birmovanci spolu so svojimi animátormi ďalej zamýšľali vo svojich skupinkách. Ďakujeme otcovi Miroslavovi veľmi pekne za slová plné nádeje  a povzbudenia.

 

svedectvo